Trenki bloguje

Môj skvelý asistent

2011-01-10T22:29:00.001+01:00

Nájsť dobrého asistenta/tku nie je jednoduché. Ja osobne som hľadal rok a už som myslel, že sa to nepodarí. Ale podarilo sa. Je to chlap. Mať asistenta chlapa má nesporne veľa výhod. V práci sa môžte nerušene venovať práci a nemyslieť na príliš krátku sukňu alebo hlboký výstrih. Je vám ukradnuté, aký má na sebe parfém, či sa ráno stihol učesať a oholiť, môžete s ním ísť na pivo a na služobke vám v hoteli stačí jedna izba.

Mám skvelého asistenta. Presviedča ma o tom každý deň, ale vždy prekvapí. Minule mal zohnať jedno telefónne číslo, čo sa môže zdať pomerne triviálne. Číslo zohnal rýchlo ale celý postup si pekne zapísal a výsledok nás všetkých vo firme poslal do kolien. Uverejňujem v pôvodnom znení, len mená som upravil:

Zo srandy, ako sa zháňa číslo

1. Samozrejme najprv zavoláme na služobné vojenské číslo pána A.
2. Nedvíha.
3. Volám riaditeľovi.
4. Dvihne sekretárka.
5. Sekretárka nás prepojí na riaditeľa.
6. Riaditeľ nevie.
7. Riaditeľ nás prepojí na sekretárku.
8. Sekretárka nám poradí nadriadeného pána A.
9. Voláme nadriadenému pána A. na služobné vojenské číslo.
10. Nedvíha.
11. Volám mame (pracuje v armáde), tá nám poradí pána B z Lipt. Mikuláša, ale číslo nevie.
12. Mama dá číslo na vrátnicu v Lipt. Mikuláši.
13. Voláme na vrátnicu, aby nás prepojili.
14. Na vrátnici nás prepojiť nemôžu.
15. Na vrátnici nám dajú služobné vojenské číslo na pána B.
16. Voláme pána B.
17. Dvihne pán C.
18. Prepojí nás na pána B.
19. Pán B nevie.
20. Pán B sa opýta kolegu.
21. Pánovi B zavoláme neskôr.
22. Ani neskôr pán B nevie.
23. Pán B nám odporúča všetkých vyššie zmienených.
24. B si spomenie, že má služobný mobil na nadriadeného pána A.
25. Voláme nadriadenému pána A, ktorý nám dá súkromné číslo pána A

Ako Yeti zapadol

2011-01-03T01:10:00.002+01:00

Len veľmi krátky úvod: V lete som presedlal z Octavie na Yetiho. Jazdím tak rýchlo, že už mám druhého, zatiaľ pomerne veľká spokojnosť, až na ten malý kufor. Je to 4x4, čomu síce ja veľmi nerozumiem (teda je mi jasné, že je to pohon všetkých kolies), ale všetci odborníci tvrdili, že mám počkať na sneh a uvidím. Snehu je tohto roku, resp. tejto zimy dosť a na mojich cestách si užívam rôzne upravené vozovky. Laicky povedané, tento štvorkolkár sa šmýka na snehu podstatne menej ako predchádzajúce auto a dajú sa s ním pri tom stvárať pekné huncútstva. Ja ale jazdím po normálnych cestách a poriadny terén to auto ešte nevidelo.

Počas mojich každotýždňových ciest Ostrava – Košice ma raz navigácia poslala pred Vrútkami na divnú cestu doľava. Nakoniec sa z toho vykľula výborná skratka, ktorá obíde aj Vrútky aj Martin, teda pomerne problémové miesta s kolónami. Vedie cez Lipovec a Turčianske Kľačany a smerom na východ vylezie na hlavnú na konci Sučian. Super záležitosť, len si treba na cestu zvyknúť, je pomerne úzka, väčšinou na jedno auto a je tam kopa zákrut. Vedie okolo jazierka, kde je veľa rybárov, v lete samý cyklista alebo korčuliar. Inak ale pohodička. V zime je trošku problém, lebo samozrejme túto cestu piatej triedy neposypujú a keď veľa nasneží, pekne sa šmýka a rýchlo sa ísť nedá. Okrem toho sú tam dva úseky, kde z kopca počas celého roku steká voda. V lete to nie je žiadny problém, v zime je to horšie. Blížime sa…

Minule, keď som prechádzal, tak tie “vodné” úseky vyzerali tak, že tá voda tam pekne mrzla a vytvárala postupne vrstvy ľadu. Prechádzajúce autá to narúšali a vznikali diery ako v asfalte po zimnej sezóne. Nič dramatické to ale nebolo a ja som sa cez to s ľahkosťou dvojtonového auta prehupol. Dnes si to fičím z východu, v podstate automaticky na začiatku Sučian som odbočil, hoci veľká premávka nebola a hlásené kolóny sa vraj už pominuli. Prvý ľadový úsek bol v pohode, aj keď som musel dosť spomaliť, lebo diery boli pomerne veľké. Pri druhom úseku som zastavil úplne a skontroloval situáciu. Nevyzeralo to dobre, na snehovo-ľadovej ceste vznikla asi metrová medzera, výška snehu/ľadu bola vyše 10 cm a nebol som si istý, či cez to prejdem. Napadol ma geniálny nápad obísť to cez pole. V tme vyzeralo pole v pohode, dokonca sa mi zdalo, že je tam dosť stôp po pneumatikách, takže to musí ísť. Hore na kopci je dokonca zaparkované auto, takže tu určite všetci chodia naokolo. Trochu som zacúval, našiel ideálny flek a poďme do poľa. Cez maličký rigol, pravé predné koleso kleslo, čakám kedy klesne ľavé a nič. Auto stojí. Kua to musí ísť, maš tam málo plynu Trenki. Pridám poriadne, nech má Yeti paru. Nejde to. Skúsim cúvať, keď som vošiel tam, musím vyjsť von. Nič a mám pocit, že auto sa prepadáva. Pridávam znovu plyn, hrubá sila väčšinou všetko porieši. Na prednom a bočnom skle mi pristálo asi 50 kíl blata. Hmmm, kde sa tu v zime nabralo blato? Radšej vystúpim a idem skontrolovať situáciu.

Prepadol sa podo mnou ľad, pravé predné koleso je zapadnuté v blate a vode, čumák Yetiho už je zapichnutý v zemi, podvozok sa opiera o zem a zadné kolesá skoro vo vzduchu. Tu už ani 4x4 nepomôže.

Krátke uvedomenie si situácie: Je nedeľa, osem hodín večer, nachádzam sa na opustenej cestičke v krajine nikoho, každá rada drahá. A tu, čudujsasvete, zrazu za mnou svetlá a motor. Blížia sa blížia, až skončia asi 10 metrov odo mňa. Malá nerovnosť terénu v tvare obráteného V, Yeti bez problémov, Peugeot ostal visieť napichnutý. Vodič zvolil podobnú taktiku ako ja, skúša dopredu, dozadu a s rovnakým výsledkom. Pribehnem na pomoc, nie celkom nezištne, už ho vidím ako potom vyťahuje mňa. No ale skúste tlačiť auto, keď máte pod nohami samý ľad. Jedno šťastie, že neskončil ako ja v blate, lebo to tlačenie by vyzeralo úplne inak. Chýbal kúsok, ale mne došli sily. Vyskočil mladý chalan, že vraj poobede prešiel úplne v pohode. Večer už to ale nešlo a teraz sme tu boli zapadnutí obidvaja. Špekulujeme špekulujeme, kontrolujeme autá a samozrejme ani jeden z nás nemá lano. On začne vybavovať nejaké telefonáty a ja rozmýšlam, že zavolám môjho asistenta, ktorý dokáže vybaviť úplne všetko. Zohnal by určite aj vrtuľník, ktorý by ma presunul až do Ostravy. Medzitým ale príde ten druhý vodič, ktorý hovorí, že to auto na kopci patrí jeho kamarátovi, ktorý je tu niekde na prechádzke.

Úplne neskutočné. V totálne diere, kde niet v noci väčšinou živáčika, sa zrazu stretnú tri autá a našťastie aj traja vodiči. O chvíľu je vodič tretieho auta pri nás a dávame dokopy plán. Dvaja chlapi (ehm ehm) musíme Peugeot potlačiť a potom, keď sa zadarí, tak Peugeot vytiahne Yetiho. Tretie auto má aj lano, takže plán je to viacmenej bez chybičky. Peugeot je po chvíľke zachránený, Yeti po dlhšej chvíľke tiež. To je ale len prvá polovica (našťastie nie tohto blogu). Čaká nás ešte tá diera, ktorej som sa chcel pôvodne vyhnúť cez pole. Všetci traja stojíme pred ňou a pežoťák vyhlási, že to musíme prejsť. Zrazu sa to aj mne zdá prejazdné, teda podstate prejazdnejšie ako ten blbý rigol a pole. Prvý to skúsi Peugeot, vraj aby som ho mohol vytiahnuť keby niečo. Srandista. Pekne to rozpeckuje, a podľa mňa skôr preletí ako prejde. Ja idem podstatne pomalšie, som rád, že som nenechal žiadnu časť auta na poli, takže teraz nebudem riskovať. Išlo to na môj vkus príliš ľahko, v duchu nadávam, aký som bol posera, že som hľadal alternatívu.

Rýchle podanie rúk, poďakovanie a poďme rýchlo preč z tohto miesta. Skratka moja, mňa tu uvidíš až na jar, keď zmizne aj posledný sneh…

Ako som (ne)kupoval parfém

2010-09-03T23:10:00.001+02:00

Tých pár ľudí, čo ma pozná vie, že s voňavkami akéhokoľvek druhu sa nekamarátim. Sebe som v živote nič nekúpil a ešte aj nejaký tester, ktorý mi dal Feki ešte za slobodna (slobodní sme boli obidvaja), mám doma v kúpeľni a chýba z neho asi 5% objemu. Je asi zbytočné hovoriť o tom, že netuším čo používa moja žena, nieto aby som to kupoval. Stačia mi účty od dílerky nemenovanej značky, ktoré prejdú mojimi rukami.

Preto bolo prirodzené, že som bol imúnny akýmkoľvek “akciám” v rôznych obchodoch, ponúkaniu voňaviek priamo “z ruky” najatými dievčatami v hypermarketoch, prípadne od počerných spoluobčanov, ponúkajúcich značkové parfémy za super ceny na uliciach v Ostrave.

To isté by sa dalo povedať o hociakej super akcii na tovar, službu alebo dovolenku, ktorú ponúkajú díleri. Ale od istého času, keď sa sám venujem obchodu, sa na veci pozerám inak. Sú to pre mňa “kolegovia”, “bratia v zbrani”, ktorí sa - veľmi zjednodušene povedané - pokúšajú robiť to, čím sa živím aj ja. Takže už porovnávam, sledujem, komunikujem a hlavne sa bavím. Keď už totiž poznáte možnosti obchodníkov, a nejaké tie finty, počúvať druhú stranu je celkom sranda.

Včera som sa takto vybral medzi schôdzkami na obed v Poprade. Na chodbe sa ma pokúsila odchytiť mladá slečna, ponúkajúca nejakú gebuzinu, pardón voňavku. Odbyl som ju s tým, že nič z toho, čo ponúka, nekupujem. Chcela odo mňa len minútku, prosebný výraz v očiach, pekná brunetka, vonku svieti slniečko a vtedy mi to zasa zaplo. Prečo nie, času dosť, možno bude sranda.

Rozhovor vyzeral asi takto:

T (Tomo): Slečna nič z toho čo ponúkate, nikdy nekupujem

B (Brunetka): Nezdržím Vás viac ako minútku, nič Vám to neurobí, máme výbornú akciu.

T: No tak skúste (úškľabok, ktorý sa nedá reprodukovať)

B: Máme tu vynikajúcu akciu, francúzske parfémy, ktoré sa začnú predávať budúci mesiac a my robíme zatiaľ prieskum, čo si o nich myslia zákazníci. Manželka je romantička alebo skôr praktická? (Netušil som, že sa to takto delí)

T: Skôr praktická

B: Tak v tom prípade si to nastriekam na seba, aby ste nemal problémy (Tá ma začína fakt baviť)

Na každú ruku si dala nejaký smrad a nechala ma pričuchnúť

B: Ktorý sa Vám páči viac?

T: (ukázal som na jednu z rúk, bolo to úplne jedno)

B: Výborná voľba pane. Potom Vás určite bude zaujímať, že TENTO parfém sa vo Francúzsku predáva za 160 eur, ale u nás bude len za 80!

T: (tvárim sa, že to so mnou nič nerobí)

B: Ale to nie je všetko, v rámci tejto promo akcie ho máme za úplne symbolickú cenu (v tej chvíli si predstavujem 1 euro), môžete mať parfém nie za 60, ani 50, ale za 30 eur! (tvárim sa sklamane). Takže neušetríte 80, ale rovných 130 eur oproti originálnej cene! Viete, vyzeráte že sa vyznáte (evidentne), pokiaľ si zakúpite tento parfém, pridám Vám k nemu tento ďalší úplne zadarmo! A naviac, na krabičke už je vytlačená cena 80 eur, nikomu nemusíte hovoriť, že ho máte za 30. (fakt vyzerám tak úboho?)

(Bola ale úžasná, príjemný nenútený úsmev, presvedčila by aj mŕtvolu, len nie mňa)

T: Slečna, je to úžasné, ale ja ušetrím ešte ďalších 30 eur, lebo si to nekúpim. Ale ste výborná a držím Vám palce.

(Odchádzam, ona ma chytá za rukáv a vyťahuje posledný tromf)

B: Počkajte, odkiaľ ste, z Popradu? Aha z Košíc. No viete, že ste to vy, ak to nikomu nepoviete, dám Vám ten parfém za 10 eur, ale ten druhý už dať nemôžem.

(Tu sa to vo mne zlomilo. Takúto snahu treba oceniť, aj keď netuším čo mi doma povedia, keď sa po dvanástich rokoch dovalím s parfémom. Obchodník sa snažil, skúšal všetko možné, je potrebné v správny čas kapitulovať)

T: Dobre, 10 eur je pre mňa akceptovateľná cena, sem s ním.

Ten víťazoslávny úsmev stál za viac ako 10 eur

To je on

Roadtrip Benelux plus GB

2010-08-04T00:43:00.001+02:00

Dlho planovana navsteva Americanov (Gulo plus rodina) si koledovala o to, aby sme urobili s Gulom nejaky vylet. Osud tomu chcel, ze Gulo s detmi mal jednu letenku, Josey mala inu a o styri dni neskor. Co uz, deti niekam ulozime a mame styri dni pre seba :)

Zacalo velke planovanie, Gulo toho za svojich mladych liet vela z Europy nevidel a potom zdrhol za ocean. Na druhu stranu, za 4 dni aj s cestou sa toho vela stihnut neda, hlavne ked Americania nevedia soferovat nic s manualnou prevodovkou. Vymysleli sme okruh zapadne Rakusko, Svajciarsko, severne Taliansko. V plane bolo aj Monako ale po podrobnejsom preskumani vzdialenosti islo do haja, teda do kosa ako nerealne v jednom baliku. Samozrejme geocaching ale aj nejake vylety. Den pred odletom ale predpoved pocasia nevestila nic pozitivneho, hmly, zima a dazd. Zhodou okolnosti som ale v tej chvili chatoval so spoluziakom, ktory zije v Luxemburgu a napadla ma mala zmena planu. Ak by sme isli do Luxemburska, mozme vyrazit do okolitych krajin a v podstate Gulo uvidi este viac noveho ako na juhu. Vsetko bolo dohodnute v momente, povodnych sprievodcov sme zahodili, novych sme nemali, vygenerovali sme nove zoznamy nenajdenych kesi a mohli sme vyrazit, teda cakat na prilet.

Prilet bol do Viedne v stredu vecer, decka prileteli v dobrej nalade, tie si zobral otec a isli na vychod a ja som nalozil Gula. Cakala nas cesta do Luxemburgu, bolo osem hodin vecer, pohodicka. Kvoli casovemu posunu mal Gulo obed, takze sme celu noc prijemne pokecali a cesta radostne ubiehala (Toto mu bohuzial dlho nevydrzalo a dalsie dni uz vacsinou pocas jazdy veselo spal, posun neposun). Nadranom sme nasli par kesi, aby som uplne nezachrapal a o siestej rano sme boli v Luxemburgu. Den 1 – 1000 km. (plus 400 po Slovensku pred priletom.

Pokecali sme s domacim, ktory sa prave chystal do prace a o osmej sme zalahli. Plan vstavat o desiatej nam nevysiel ale o jednej sme boli hore ako rybicky. Na plane sme mali muzeum 2. sv. vojny v Diekirchu, par kilometrov na sever. Zvonku to vyzeralo ako mala budova, sprievodca hovoril o najlepsom muzeu v okoli, tak sme trochu pochybovali. Pochybnosti sa ukazali ako neopravnene, muzeum bolo vynikajuce, budova sa nejako zazracne zvacsila a na dve hodiny sme mali dokonalu zabavu. Kto by sa velmi neorientoval v novodobej historii, Luxembursko bolo celym uzemim zasiahnute tzv. Bitkou o vybezok – posledna nemecka ofenziva v Ardenach na prelome rokov 44-45. Ofenziva sa ale samozrejme neodarila a Americania Nemcov po par tyzdnoch zatlacili spat a potom az do Berlińa ako vsetci vieme. Luxemburcania za to Americanov miluju, po celej zemi su pamatniky, americke zastavy, dakovne tabule a podobne. Muzeum bolo venovane tejto ofenzive z kazdej strany, velkolepe dioramy, kopa zbrani, textov, proste sme boli v nirvane.

Po muzeu sme pokracovali v podobnej tematike a nasmerovali sme si to do Bastogne v Belgicku. Kto aspon raz videl Band of Brothers, tak uz mu svita, pre ostatnych poviem, ze o Bastogne sa na konci roku 1944 zviedla urputna bitka a par Americanov zo 101. vysadkovej dlho branilo mesto pred obsadenim v tuhej zime a podobnych neprijemnostiach. Americania si tam potom na ich oslavu postavili monumentalny pamatnik v tvare hviezdy. Hviezdu vidiet len zo vzduchu, zo zeme to tak nevynikne ale je to pozoruhodna stavba. Vedla je aj muzeum ale to sme uz nestihli.

Vedla lesa, kde sa vtedy Americania zakopali, stoji maly pamatnik s menami padlych. Skocili sme este do nedalekeho mesta Foy, hladajuc realie znamej sceny utoku z lesa (Band of Brothers). Nic podobne sme ale nenasli, tak si myslim, ze Hanks si trochu v seriali aj vymyslal. Nakoniec sme omrkli centrum Bastogne (muzeum stoji mimo mesta) a to bolo pre dnesok vsetko, spat do Luxemburgu. Den 2 – 180 km.

Na treti den boli velke plany – pozriet Brusel a Amsterdam. Rano islo vsetko podla planu, zaspali sme len trochu a po osmej sme vypadli. Hned vedla Sandweilleru, kde sme byvali, je americky vojnovy cintorin. Chceli sme ho navstivit uz minuly rok s Ali, ale ma kratke otvaracie hodiny, a tak sme to nestihli. Teraz sme isli rano okolo a hovorime si, teraz alebo nikdy. Ukazalo sa, ze lepsie teraz ako nikdy. Cintorin klasicky americky vojnovy, s lukou bielych krizov plus pamatnik. Samozrejme zasa padli v Bitke o vybezok, vsetko sa tu v Luxembursku toci okolo nej. Tento cintorin je ale zaujimavy tym, ze je tu pochovany general Patton (detaily prosim vygooglovat). Vedla je este aj nemecky cintorin, takze tu lezia vsetci pekne spolu na pravde Bozej.

No ale uz rychlo na cestu, mame nabity program. Ficime si po dialnici smerom Brusel, ked tu zrazu po 150 kilometroch kamen v okne. Teda v okne sa zdrzal asi desatinu sekundy ale zanechal poriadny dojem a dieru. S dierou sa prezit da ale ked sa po dvoch minutach sklo zacalo rozpadat a vznikla asi 10 centimetrova prasklina, tak bolo zle. Kym sme odstavili auto mimo dialnicu, prasklina sa predlzila o dalsie centimetre. Volam centralu a kym nieco zistili, tak sme sa mape nasli najblizsi servis a vybrali sa tam. Servis to bol ale Citroen ale mali tam vo vzduchu internet, takze sme boli aspon v civilizacii a na pripojeni na informacnu dialnicu. Nasli sme najblizsi servis Skoda a podho tam. Po ceste mi vola kolegyna, ze sa dovolala do nejakeho servisu a maju nase sklo a hned ho vymenia. Parada, lepsie sa nam ani nemohlo stat, cuduj sa svete bol to dokonca ten isty servis, ku ktoremu sme smerovali. Prideme tam, hladame pani, ktorej meno sme dostali, chlapik sa neurcito tvari a posunkami nas posiela do vedlajsej budovy. Tam najdeme nejaku zensku, na anglicke oslovenie reaguje len nesmelym pokrcenim ramien a ukazuje na vedla sediacu kolegynu. Ta mierne rozumie ale posiela nas spat do prvej budovy s nejakym chlapskym menom. Ideme tam, pytame sa na chlapa, ten nas posle do haly. Zaparkoval som im tak, aby mohli hned zacat na aute pracovat a pytame sa na chlapika. Jeden odbehne a privedie dalsieho, To je nas clovek, slusne pozdravime a hlasime sa o to sklo, ktore telefonicky vybavila kolegyna. Chlapik na nas pozera, potom na auto, rozhodi ruky, oci k nebu a vykrikne – Impossibleeeeee (dohodte si frrrrancuzsky prizvuk a doraz na posledne E). Sklo nema, s nikym nehovoril a ani nema cas a ludi. Vybavene. Na chvilu vybehne do kancelarie, niekam vola a potom nam da adresu na nejaku predajnu/servis okien v okoli. Aspon nieco, skocili sme tam, ale hned nas schladili, sklo na Yetiho nemaju a pochybuju ze niekde vobec bude. Mozu ho objednat, bolo by zajtra ale nemaju cas na vymenu (???). Tak nic, ideme spat do Luxemburgu, pre dnesok to mozme zapichnut. Existuje zla varianta, ze kolegyna z Ostravy este nieco najde, zajtra to niekde vymenia, alebo horsia varianta ze cakame na sklo do pondelka. Je piatok poobede a nas roadtrip vyzera byt ukonceny…
Na belgickej hranici sme si dali obed v Ikea a zrazu nam vola kolegyna, ze v Luxemburgu nasla servis kde hovoria po anglicky a maju databazu skladov. Len tam musime dojst, lebo cislo nasej karoserie im nesedi v databaze. Lepsie ako nic, ideme tam. Baba ochotna, vie po anglicky aj nemecky. Pozrie nase auto, ejha chybicka se vloudila, kolegyna mala preklep v cisle takze jasne, ze nemohlo sediet. Vysledok je ale neuspokojivy, v celom obrovskom Luxembursku nemaju na sklade jedine predne sklo na Yetiho.

Kazdopadne ju zaujimalo, preco to chceme menit, ked jazdit sa s tym v pohode da a vymenime to, ked sa vratime domov. Ked to tvrdi odbornik, tak to musi byt pravda a my rozmyslame, co s nacatym vecerom. Boli tri hodiny poobede, Brusel nam utiekol ale Amsterdam by nemusel. Dost blby napad ale to som vtedy nedomyslel. Vyrazili sme na 400 kilometrovu cestu a po miernej zapche v Liege sme dorazili o osmej vecer do ciela. Pobehali sme po centre, nasli par kesi, pofotili vsetko mozne a o pol jedenastej sme boli vybaveni.

Po ceste domov uz moje telo po troch dnoch zacalo strajkovat, spat som chcel radsej na parkovisku ako na dialnici a nemocnici, takze sme na tri hodinky pospali niekde v juznom Holandsku. O siestej rano sme boli v Luxemburgu. Den 3 – 1157 km.

V sobotu som naordinoval rekreacny den, vstali sme po dvanastej a isli pozriet centrum. Presli sme sa po meste, v katedrale Notre Dame je pochovany okrem inych aj cesky kral Jan Luxembursky, nasli sme samozrejme aj par kesi a to bolo tak vsetko.

Potom sme sa vybrali do Francuzska na dalsie kese. Statov je v tomto blogu milion, vlastne sme ich presli za cely cas sedem, ale Luxembursko je maly statik, staci ze zabudnete nohu na plyne hociktorym smerom a za par minut ste v cudzine. Jedna kes nas priviedla k vojenskej pevnosti na Maginotovej linii. Podrobnosti nastudovat, linia mala Francuzom v medzivojnovom obdobi sluzit na obranu proti Nemcom, podobne ako nase ceskoslovenske vojnove opevnenie v Sudetoch. Francuzi dopadli este horsie ako my, Nemci liniu proste obisli cez neutralne Belgicko a zvysok je historia. Pevnost pekna, par kilometrov dalej sme nasli dalsie, proste parada. Okrem pevnosti sme nasli aj nejake kese, Yeti sa konecne dostal do mierneho terenu a nesklamal, no a skoncili sme pri nedalekej atomovej elektrarni. Pre dnesok stacilo, den 4 – 95 km.

Nedela finale a posledny den pred odchodom – v plane je Anglicko. Prvykrat sa nam podarilo vstat nacas a pred osmou uz ficime smer Calais. Tam sme sa chceli nalodit na vlak cez eurotunel ale len do chvile, ked nam chlapik na rampe zahlasil, ze ked nemame rezervaciu, cena za jednu jazdu je 220 eur. To uz sme zacali pochybovat o tom, ci to bol dobry napad a ja som v spataku sledoval, ci mozem rychlo vycuvat. Po chvili ale hovori, ze to stoji 140 eur a dal nam aj rezervaciu na spiatocnu jazdu. Nie sme z toho mudri ale s Francuzmi je vo vseobecnosti tazka dohoda, hlavne preto, ze okrem materinskeho jazyka uz neovladaju ziadny dalsi. Do odchodu sme mali par minut casu, vlaky chodia priblizne kazdu polhodinu. Stoji sa ale dlhy rad, cele je to pomerne pomale, najprv francuzska, potom britska kontrola, dokonca chceli aj pasy. Cele “nalodenie” vyzera ako pomerne zlozita logisticka operacia, kopa aut, pruhov, semafory a nastupne rampy. Vsetko sa nakoniec podarilo a na vyse 20 minut zakotvime vo vagone a v aute.

V Anglicku to bola rychlovka, pozreli sme si WWII pamatnik nad Folkestone, v Doveri sme videli White Cliffs (teda viac sme ich videli od toho pamatnika ako priamo na mieste, kde boli presne pod nami), nasli par kesi, nenasli este viac (Briti to maju divne, ale nebol cas to riesit) a uz bol cas sa znovu nalodit (resp. navlakovat) na vlak, pod kanal a vitaj stara dobra kontinentalna (a pravotociva) Europa.

Po ceste jedna mensia zapcha pred Lille, potom zmeskane tankovanie na dialnici, hladanie cerpacky mimo dialnice, jedna povinna belgicka kes (skoro sme na nu zabudli) a pred polnocou Luxemburg. Den 5 – 945 km.

V pondelok uz bol v plane len navrat domov, variantu Presov a navrat do Ostravy som velmi rychlo zavrhol a s Gulom sme sa dohodli na vysadeni v Ziline. Cesta v pohode, Nemecko bez problemov, relativne aj Praha a potom do Ostravy uz len kusok. Vyhodil som si veci a este som otocil Zilinu, kde som Gula vysadil na vlak na vychod. V Ostrave som bol po osmej vecer, den 6 – 1345 km, celkovo 4722.

A to bol koniec nasho vyletu

Starosti slobodného otca

2009-07-10T11:45:00.003+02:00

Naše baby sa v pondelok vybrali na návštevu príbuzných na Ukrajinu s neurčitým dátumom návratu koncom týždňa. Ostali sme teda sami dvaja s Arturom a počítali sme aj s otcom, takže pánska jazda. Ja som si prispôsobil program, aby som mohol Artura nosiť do škôlky. Teda žiadne ďaleké jazdy, čo mi aj vyhovovalo.

Naše “normálne” ráno (teda keď sme všetci doma, čo je samo o sebe už nenormálne) prebieha asi tak, že po šiestej vstáva Ali a nejako dá deti dokopy. Nikdy som neskúmal, ako to robí, ale všetko je načas pripravené. Emma ide do školy s ňou, lebo je to po ceste a mne ostáva Artur. Škôlku máme čo by kameňom dohodil, takže Artur ma príde tesne pred ôsmou zobudiť a letíme. Väčšinou to aj stihneme.

Artur sa nudí kým vstanem, tak si urobil takýto autoportrét

Bolo mi jasné, že od pondelka musíme režim upraviť, lebo vstať o 5 minút osem asi nebude to pravé. Budík nastavený na pol siedmu, uvidíme. Samozrejme som to prespal, niečo po siedmej sa preberám, Artur vedľa mňa usilovne chrápe (keď jeden z rodičov doma chýba, on sa automaticky nasáčkuje do spálne). Čo nikdy nepochopím, prečo cez týždeň deti spia aj do obeda, ale cez víkend sú hore už o šiestej a považujú za normálne, že vstávať budeme aj my. Ráno Artur dostáva pravidelnú porciu buď cereálií alebo jogurt. Ali nakúpila zásoby, takže vyberám jogurt a beriem pripravené oblečenie (mamy sú naozaj nenahraditeľné). Priebežne chodím do spálne a opakovane vyzývam Artura, aby vstal. Neúspešne.

Prečítam si svoj dnešný itinerár a s hrôzou zisťujem, že prvý míting mám v Prešove už o ôsmej. Takže Artura dôrazne vyhodím z postele, čaká ho kúpeľňa, kuchyňa a potom stolička, na ktorej ho v zrýchlenom režime prezliekam. Všetko sa stíha, o pol ôsmej sme v škôlke a ja vyrážam na cesty.

Aj toto zvláda ráno malý fotograf

V utorok sa všetko opakuje, akurát už viem, že zasa mám Prešov o ôsmej, takže som pripravený a podarí sa vstať skôr. Len som nepočítal s tým, že Artur sa v škôlke zašpinil a mamou pripravený set nemôžme znovu použiť. Ali v kuse nakupuje deťom kopu oblečenia, ale keď potrebujem pre Artura čisté tričko, nemáme ani jedno. Niekde asi bude, ale mám na to len jednu minútu, takže nájdem v izbe nejaké použité, okamžite ho prehlásim za použiteľné a letíme do škôlky.

Finále nastalo včera ráno. Klasický scenár, len už nikam necestujem. takže času dosť. Chyba lávky, vždy treba počítať s katastrofou. Zasa sme zaspali, vstávam (už klasicky) niečo po pol ôsmej, Artur tuhý. Pripravujem jogurt, oblečenie (v stredu som konečne našiel ten správny šuflík s tričkami) a pomaly ho budím. Po umytí zubov zje jogurt a ideme na obliekanie. Čas pokročil, už je 7.50 ale stále sme v limite. Najpr sú na rade gate a ….. gate nikde. Na kôpke s oblečením nie sú, v blízkom okolí nie sú, spálňa nič, ďalšia izba nič. Je zle. Už som nervózny, Artur pri výsluchu nič neprezradí, ani to, kde sa vyzliekal. 5 minút behám po byte a gate nikde. Som si istý, že Artur má aspoň 4 kúsky, ale nič čisté neviem nájsť. Chudák už reve a pomaly si dáva dole pyžamo. No a vtedy sa ukážu v celej svojej kráse. Ten nešťastník si ich večer nevyzliekol. Výborne, gate sa našli, rýchlo sa obliekame a 7.57 sme pripravení na odchod. Vtedy Artur potichu pomedzi slzy poprosí o svoju hračku. Aha, zabudol som na ďalší rituál, každý deň si do škôlky berie nejakú svoju hračku. Ako keby ich tam nemali dosť. OK, niečo chmatne a sme v pohode. Ale Arturu dnes chce svoju obľúbenú motorku, ktorá záhadne zmizla z povrchu zmeského. Behá po izbe, hľadá po všetkých krabiciach a otec už je na prášky. Ak to nestihneme a zavrú nám škôlku, Artur ostane doma a tým pádom toho veľa neurobím, lebo sa mu treba venovať. Konečne sa motorka našla a už vyrážame. Bude to tesnotka, ak vôbec, je 8.05. Na takéto špeciálne prípady máme špeciálne postupy, 300 metrov je 300 metrov, každá sekunda dobrá, takže ideme autom. Kým obídeme všetky bloky a dorazíme pred dvere, je 8.11. S napätím ťahám za kľučku a ………. dvere sú otvorené! To bolo o chlp.

Odchádzam s predsavzatím, že na piatok sa musíme pripraviť lepšie, ideálne ešte vo štvrtok večer…

Ako som robil Tonovi taxikara

2009-05-23T14:10:00.002+02:00

Môj kamarát Tóno má dobrý čuch na moje služobky, asi to má súvislosť s jeho povolaním cestovateľa. Keď sme sa zoznámili, bavili sme sa aj o tom, že často chodím do Ostravy a on by sa príležitostne so mnou zviezol a niečo si tam vybavil. Problém je, že ja sa nikdy nevozím hore dole, ale väčšinou to trvá niekoľko dní. Po ceste tam a/alebo späť mám niekoľko meetingov v rôznych kútoch Slovenska. No ale keď Tóno v zime zavolal, či nemám cestu do Ostravy, akurát som výnimočne išiel len na otočku. Nedeľa večer tam a v pondelok poobede domov. V nedeľu sme dali v Ostrave pivo, stali sme sa svedkami nefalšovanej krčmovej bitky a v pondelok som si ja zaporadoval a Tóno vybavil, čo potreboval.

Minulý týždeň v pondelok mi volá, či nejdem do Bratislavy. Do Bratislavy chodím pravidelne, ale situácia je rovnaká ako s Ostravou, celé to trvá niekoľko dní a zahŕňa návštevy ďalších miest a spanie v hoteloch. Čuduj sa svete, na druhý deň som sa dozvedel, že v piatok musím ísť na meeting do Bratislavy a pre krátkosť času už som nevybavil nič iné. Takže volám Tónovi, že ho môžem zobrať.

Ja som človek pedantný, potrpím si na plánovanie a dochvíľnosť. Toto väčšinou privádza ľudí, ktorí so mnou majú niečo do činenia (najčastejšie moja rodina) do zúfalstva, prípadne ak je im to jedno a robia si to po svojom, som zúfalý ja. Tóno je evidentne prípad číslo dva. Ja som to bral tak, že ja si idem vybaviť svoje veci, on sa zvezie, niekde ho vyhodím a nestarám sa. Povedal, že si potrebuje niečo vybaviť v piatok dopoludnia, ja som mal stretnutie plánované do dvanástej a počítal som s tým, že hneď padáme domov. Prvá komplikácia nastala, keď mi hovorí, že jeden meeting sa mu presunul z piatku na štvrtok a musí byť najneskôr o siedmej (najlepšie ešte skôr) v Bratislave. Fajn, chcel som ísť až podvečer, no ale čo by som pre kamaráta neurobil.

Vo štvrtok som ho po jednej vyzdvihol v škole a cesta ubehla v pohode (ak sa dá pohodou nazvať skoro 6 hodín z Košíc do Bratislavy). Síce som chcel ísť osvedčenou trasou cez Maďarsko, ale nejako sme sa zakecali a spomenul som si až v Drienovci, keď už bolo neskoro. Po ceste dohaduje miesto stretnutia, vraj sa máme ozvať, keď budeme pred Bratislavou, pani niečo vybavuje v meste. Je to tak natesno, ja mám byť o siedmej v Devínskej, do Bratislavy dorážame pred pol siedmou. Pani hlási, že nás čaká na umývarke, kdesi na križovatke Prešovská - Tomášikova. Nie je problém, máme GPS, hovorím. Naťukám križovatku a kde nič, tu nič. Vraj taká neexistuje. Pozriem mapu a fakt sa tie ulice nekrižujú. Nič to, ideme naslepo, niekde to tam musí byť. Prejdem Prešovskú z jednej strany, z druhej strany, myčka ani Ford Focus nikde. Voláme, baba nervózna, vraj má ďalší meeting. Výborné, ja meškám, baba nevie, kde je a Tóno je v kľude a usmieva sa :)))) Vyhadzujem ho pred hotelom Nivy, nech si ho ženská vyzdvihne, keď skončí. Na dnešok mám kľud, aj keď samozrejme som do siedmej nedorazil, ale fakt sa nehnevám. Na piatok má Tóno plán, už to nie je jedno stretnutie. Do pol jednej je niekde v centre pri stanici a potom ešte potrebuje skočiť k Polusu. Má to dobre naplánované, ani ja by som to lepšie nezvládol, nedá sa protestovať. Ja idem na svoj meeting o pol jedenástej do Avionu. Na mieste zisťujem, že Avion a Aupark nie je to isté a presúvam sa späť do Petržalky. Pekne som to ale stihol, partner prišiel až po mne. Končíme niekedy po dvanástej, môj obchodný partner ma pozýva na obed, ale ja radšej volám Tónovi, aby som ho nenechal niekde chudáka v meste stáť. Chlapec je v kľude, vysmiaty a práve obeduje. Vraj bude o 15 minút hotový, je 12:20. No super, takže ja obed zdvorilo odmietam a idem pre Tóna. Z Auparku k stanici to mám kúsok, dohodli sme sa, že ho počkám na Žabotovej, aby som mal kde parkovať. Našiel som si parking asi 200 metrov od dohodnutého miesta, tak mu volám, nech sa ozve, keď bude na mieste a hneď pre neho prídem. Počítal som, že už bude hotový (12:45), ale Tóno ešte stále prežúva a vraj o 10 minút vyráža. Uff, pekne ma skúša! Čo už, stojím a čakám.

Čakám ďalej. O 13:10 konečne volá, že je ready. Vyrážam, po 200 metroch flekujem a Tóno nikde. Zúrivo schmatnem telefón a milým hlasom sa pýtam, kde je. No kde by som bol, na stanici ťa čakám, všetko v pohodičke, hombre… Kľud, kľud, veď nevadí, že zo Žabotky potrebujeme ísť doľava, Bratislava sa v piatok poobede začína upchávať. Odbočujem 2x doprava a za rohom čaká vedúci výpravy. Ideme do Polusu, 3 kilometre zvládneme za slabú štvrťhodinku a potom už konečne vyrážame domov. Pred Veľkým Krtíšom vidíme zjavenie. Kolóna piatich ukrajinských kamiónov, nasledovaná skupinkou 10-12 motorkárov. Touto trasou chodím pravidelne práve preto, že je úplne voľná, nákladné autá skoro žiadne. Títo určite chceli ušetriť za známku, takže si to strihli týmto smerom, pomerne úzke cesty a samé zákruty. Motorkári sú rozťahaní tesne za sebou v dĺžke niekoľkých kamiónov a nevyzerá, že by sa chceli uhnúť. Asi po desiatich minútach sa mi podarí ich na dvakrát predbehnúť. S kamiónmi je to horšie. Jeden z mála dlhých rovných úsekov využil jeden z nich, aby sa dostal pred kamarátov, takže ja som bol bez šance. Nakoniec sa dostanem aj pred nich a Tóno zrazu, že by aj išiel čurať. Nebola to vhodná chvíľa na takéto požiadavky, takže som ho poslal niekam (ja väčšinou nikde nestojím, mechúr vydrží veľa a Slovensko je príliš malé na takéto zdržiavania). Urobím si náskok, aby ma Ukrajina nedobehla a v Lučenci môže v kľude pišať. Tak aj bolo, natankujeme, toalety navštívime, ďalšiu vodu dokúpime (aby sme mohli znovu čurať) a ideme ďalej. Ako odbočujem na hlavnú, zrazu mi prefrčí okolo kolóna známych kamiónov. Paráda. Našťastie cez Lučenec je zákaz prejazdu kamiónov, chlapci chvíľu chaosia, lebo tomu nechcú uveriť ale postupne sa rozptýlia v bočných uličkách. Ani sa mi nechce veriť, ale až do Košíc sa nič podstatné neudeje a je tu koniec nášho výletu.

P.S. Tóno, ber to ako veľmi prehnaný fejtón, nie denník. Až také hrozné to nebolo :)

A bolo aj standing ovation

2009-05-17T16:08:00.001+02:00

Po minuloročných koncertoch Kylie Minogue a Madonny (príprava na blogovanie o nich mi zabrala toľko času, až som zabudol, čo som chcel písať) bude tento rok ešte kultúrnejší. Darmo, keď sú peniaze, možností je veľa.

Ako veľkého fanúšika muzikálu vrátane českého, ma potešili reklamy na muzikál Kleopatra, ktoré sa v Košiciach objavili niekedy pred pol rokom. Odohrávať sa to malo v Steel arene, kde sme ešte neboli, o dôvod viac, tešiť sa. Potom ale prišiel nápad s májových víkendom v Paríži prostredníctvom lacných leteniek Sky Europe a naraz sa to nedalo stihnúť. Čo už, možno inokedy a inde. Zrazu prišiel e-mail od prepravcu, že v rámci optimalizácie nákladov presúvajú nejaké lety a v našej letenke bol odteraz prílet do Bratislavy neskôr ako odlet do Paríža. Vtipné ale reálne. Takže som letenky zrušil a objednal lístky na Kleopatru.

Táto moderná doba sa mi páči. Stačí, aby človek vlastnil takú malú plastovú kartičku s prúžkom alebo čipom a svet je hneď menší a prístupnejší. Netreba stáť v radoch na lístky, človek si ich kúpi aj o polnoci doma v kresle, vytlačí vo svojej tlačiarni a je ready.

Včera nastal deň D, deti strážili skauti, takže my sme mali večer pre seba. Ali rozhodla, že ideme hromadnou dopravou, pravda je, že sú to štyri zastávky a v okolí sa nedá nikde parkovať, preto som veľmi neprotestoval. Steel arena je pekná moderná hokejová a vlastne aj multifunkčná hala, ktorá ale vznikla prestavbou starého štadióna, ktorý sa nachádzal v širšom centre mesta a z dvoch strán ho obchádza frekventovaná štvorprúdovka s električkovým pruhom uprostred. Parkovanie nie je zatiaľ riešené, autá stoja po krajoch cesty, prechody pre chodcov nie sú (ani nemajú byť, nie je tam priestor). Takže pri akejkoľvek akcii je tu pekný dopravný chaos, parkujúci vodiči, chodci prechádzajúci, kde sa im zachce a prúd áut valiaci sa z oboch strán. Do haly sa už hrnuli ľudia, išlo to ale rýchlo a za pár minút sme boli dnu. (S nostalgiou sme si spomenuli na septembrový koncert Madonny na olympijskom štadióne v Aténach, kde vstup na koncert trval asi hodinu, rovnako ako nočný odchod na metro. To bolo ale 70.000 ľudí.) Kúpili sme si popcorn, nejakú minerálku a už sme boli v hľadisku. Nechcelo sa mi míňať veľa peňazí za miesta vpredu, predsa len, hala nie je až taká veľká, mali sme miesta v zadnom ľavom rohu a bolo to fajn. Javisko nebolo až tak ďaleko a počas predstavenia boli aj tak po stranách detaily z pódia snímané tromi kamerami.

Predstavenie začalo len s niekoľkominútovým meškaním potom, čo sme museli prežiť úvodné komentované titulky a reklamy sponzorov. Obsadenie bolo reprezentatívne, tak ako sa na jediné dva koncerty v Košiciach patrí. Monika Absolonová, Jiří Helekal (v úlohe Caesara pôsobil prirodzenejšie ako “mladý” Martin Pošta v alternácii), Tomáš Trapl, Josef Vojtek (potetovaný rocker bol dosť smiešny Marcus Antonius), Radka Fišarová, Lešek Semelka. Muzikál sme si užili, malou chybičkou bol akurát výpadok zadnej projekcie, na začiatku to párkrát zablikalo a bolo po premietaní. Počas večera sa to ešte na pár chvíľ podarilo rozchodiť ale väčšinu času bola vzadu tma. Škoda, máme DVD takže vieme, že to pekne dotvára atmosféru. Absolonová bola v prvej skladbe trochu falošná ale potom sa polepšila a už to bolo v poriadku. Po hodine nasledovala 20-minútová prestávka, ktorá trvala 30 minút. Myslel som, že sa bude meniť scéna, ale nič sa nedialo, takže zmysel prestávky mi nie je jasný. Druhá časť ubehla príjemne, publikum po väčšine skladieb tlieskalo, asi sa páčilo. Na konci dva prídavky a nasledovalo niekoľkominútové standing ovation. Výborné. Škoda, že sme tak ďaleko od muzikálovej Prahy.

Fotky nemáme žiadne, na začiatku predstavenia bol oznámený zákaz akéhokoľvek záznamu a počas celého muzikálu usporiadatelia kontrolovali publikum, či niekto nefotí. Ako keby sa z nejakého kompaktu resp. telefónu dali urobiť agentúrne fotografie.

Kultúrne leto pokračuje koncertom Mylene Farmer v Strasburgu 6. júna.

Nedelny geocaching

2009-05-10T23:09:00.002+02:00

Predlzeny vikend sa niesol v znameni krasneho pocasia, piatok a ciastocne aj sobotu sme stravili v Zahradnom a v nedelu sme sa rozhodli pre vylet do okolia Kosic. Kedze uz niekolko rokov maju nase vylety jednoznacny ciel – male plastove krabicky ukryte po celom svete, nadava sa tomu geocaching – tak aj dnes to nemalo dopadnut inak.

Ja som nenapadne obzeral zoznam kesi okolo Kosic, Ali ale zavelila ze ideme bez auta a na Klatovianku. Najblizsie kese su na Bankove, ale to sa mi zdalo peso daleko tak som sa zmieril s tym, ze po dlhej dlhej dobe to bude vylet bez zmyslu :)

Vyrazili sme pred jedenastou, slnko uz dost prazilo, prvy kilometrik hore kopcom po sidlisku a decka uz stukaju. To bude zabava. Nastastie rodicia uz su otrli, deti na nas toto skusaju pri kazdom vylete, zaklad je nepodlahnut. Takze musia slapat dalej, mama to ale nevydrzi a hore na kopci skoci do Lidlu pre zmrzlinu. Decka su aspon chvilu ticho a lizu. Dalsi usek prebieha po luke za klastorom, ako vzdy sa tu pustaju modely lietadiel, Artur je na chvilu zabaveny a zabuda na to, ze je na ture a musi chodit. Problem je, ze tu nie je tien a cesta je prasna, takze sa tesime z prveho tiena v lese a davame prvu prestavku. Mame za sebou 2,8 km a 52 minut. Ziadna slava.

Dalej sa chodnik v lese mierne zvazuje, deti prezili dalsiu krizu a zatial su v pohode. Sem-tam napit, sem-tam keksik ale idu. Prideme k chatovej oblasti za Myslavou a sme pri rozcestniku. Klatovianka nikde, ani smerovka, riesime zmenu planu. Na tu som pripraveny a urcujem azimut k najblizsej keske Pramene Bankova – Kurucky pramen. Mame za sebou 4 kilometre, ku keske dalsie dva, deti uz maju celkom dost, ale riskneme to a pokracujeme dalej. Sme na zltej znacke a asfaltka zacina mierne stupat, nastastie v tieni lesa. Ratolesti ale zacinaju dorazne protestovat, nedari sa velmi odlakavat pozornost a v kritickom useku musim Artura niest na ramenach. Nakoniec sa ale dostavame k pramenu, deti dostavaju jedlo a skumaju studenu vodu a pristresok.

Po osviezeni ideme s Arturom najst cache, co sa nam velmi rychlo podari. Nechavam tu TB, ktory chce ist do Ruska, co sa mu asi odtialto nepodari ale lepsie ako ho susit doma. Arturovi sa paci rozkladacia kvetinka, tak obetuje svoje Kinder auticko a meni.

Cesta spat po rozcestnik je v pohode, deti dokonca sutazia, kto bude prvy. Dole ale cakam pohromu, Artur zacina strajkovat a ani sa mu velmi nedivim, ma za sebou poctivych 8 kilometrov v teple.

Pri rozcestniku menime trasu navratu, ideme dalej po zltej az do Myslavy, chcem sa vyhnut horucim lukam bez tiena. Bohuzial ale musime vyslapat asi 200 metrovu cestu, kym sa dostaneme na klesanie do Myslavy. To ma uz Artur fakt dost, takze hore chvilu odpocivame a dojedame zvysok zasob. Cakaju nas 3 kilometre mierneho klesania po asfaltovej ceste, beriem Artura znovu na ramena a ide to rychlejsie.

V Myslave uz je oddychnuty a cez dedinu ide po svojich. Medzi Myslavou a KVP sa nachadza prijemna drevena koliba s dobrou kuchynou, Emma zistuje, ci beru karty (nase prve rozhodovacie pravidlo) a ideme na obed. Davame si fajnu fazulovu polievku, ja strapacky s kapustou, deti bryndzove halusky a Ali nejaky mix, kde ma aj halusky aj pirohy. Vyborne, k tomu geokeserska kofola. Po obede uz nas posledny kilometrik domov nemoze udolat a o stvrt na styri sme doma. Nakoniec to bolo poctivych 12,4 km, deti znovu prekvapili, tak ako pred rokom v Rakuskych Alpach a na dve hodinky to zapichli vo svojich postielkach.

Na čísla neverím (?)

2009-02-01T22:57:00.002+01:00

Už dlhé roky poznáme s Ali jeden pár, kde sú Tatiana a Miloš. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby Tatiana nebola narodená 23. januára, kedy má zhodou okolností v slovenskom kalendári meniny Miloš. Znamená to, že v priebehu jedného týždňa oslávia tri zo štyroch svojich sviatkov (Tatiana má meniny 1. februára - dnes). Náhoda? Možno. Ale je tu druhý pár. Zhodou okolností tiež Tatiana a Miloš. Na rozdiel od predchádzajúcej dvojice títo sú narodení v rovnakom roku. A to nie je všetko. Miloš sa narodil na Tatianu, teda 1. februára, ale Tatiana v ničom nezaostáva, narodeniny oslávila len predvčerom. Takže v rámci jedného týždňa vybavia všetky štyri svoje sviatky. Aby toho nebolo dosť, majú dcéru Tamaru, ktorá mala meniny tri dni po otcovi, teda piata oslava v jednom týždni. Zaujímavé náhody alebo osud? My s Ali žiadne dátumy ani čísla spoločné nemáme, takže sa musíme spoliehať na to, že sa proste máme radi :) A čo vy?

Pozor na poplatky vo vašej banke

2009-01-09T20:05:00.000+01:00

Keďže vstup do eurozóny so sebou okrem iných vecí prináša aj zmenu niektorých bankových poplatkov, pozrel som sa na aktuálny sadzobník mojej banky detailnejšie.

Na webe banky ma hneď uvítal aktuálny článok s nadpisom “Využite výhody, ktoré vám prinášame s eurom”. Sú tam také príjemnosti ako výbery z bankomatov v eurozóne (pozor, to sú krajiny kde sa platí eurom, nie celá EÚ) za cenu výberu z cudzieho bankomatu v SR, či bankový prevod do eurozóny za príjemné 3 koruny. Banka samozrejme nič nehovorí o tom, že tieto “výhody” ju prinútila urobiť po 1.1.2009 samotná únia a nie je to nejaký altruistický počin predstavenstva banky. Ale zákazníkovi to môže byť jedno.

So samotnou bankou som spokojný, keď som pred rokmi utekal z Tatrabanky kade ľahšie, urobil som dôkladné výberové konanie (ako inak). Skoro všetky operácie, ktoré využívam mám zadarmo a na symbolický poplatok za vedenie účtu som vždy poľahky splnil kritériá. A tu je kameň úrazu. V propagačnom článku som sa nedočítal o tom, že nejaké poplatky sa zvyšujú a ani som to nečakal. Podrobný prieskum sadzobníka ale usvedčuje banku z faktického zvyšovania poplatkov kvôli prechodu na euro.

Kým doteraz stačilo na 6 korunový mesačný poplatok prijať na účet min. 13.000 Sk (431,52€) a zároveň mať priemerný zostatok na účte 16.000 Sk (531,10 €), po novom už je to 500 €/15.063 Sk resp. 700 €/21.088 Sk. Kto nesplní minimálny zostatok, platí za účet 26 korún. Jasné, poviete si 20-korunový rozdiel je irrelevantný ale pri rovnakých pohyboch je to reálny nárast o vyše 200% …

Skontrolujte radšej aj vy svoju banku, či pre vás nepripravila podobné huncútstvo.

P.S. Meno mojej banky nebolo nemenované zámerne, je to ČSOB.

Ake dialnice sa na Slovensku otvaraju

2008-12-08T23:49:00.002+01:00

S velkou reklamou bola v piatok 5.12. otvorena dalsia cast dialnice z Bratislavy do Kosic, konkretne cast Mengusovce – Janovce. V nedelu som mal tu prilezitost cestu hned vyskusat, tak sa na to pozrime podrobnejsie.

Useku Poprad – Presov sa zdaleka vyhybam, na hlavnu cestu vychadzam prave vo Spisskom Stvrtku, takze napojenie na dialnicu sa mi vyborne hodi. Bohuzial cast Janovce – Poprad je zatial riesena len v polprofile, dobra sprava je, ze prudke stupanie pocas prvych 5-tich kilometrov je riesene dvoma pruhmi zdola a jednym zhora. Ako to uz u nas byva zvykom, jeden pruh je oddeleny dvojitou ciarou, takze ak sa hore zaradite za pomale auto, mate smolu aj ked dva pruhy oproti su prazdne. Po piatich kilometroch dialnica mierne klesa az do Popradu, sem tam sa objavia aj kratke useky, kde sa da (legalne) predbiehat.

Po desiatich kilometroch ste v Poprade a polprofil konci. Kto sa tesi na plnohodnotnu dialnicu, ma smolu. Sice az po letisko vedu styri pruhy ale rychlost je obmedzena na 100 kmh. Dovod mi nie je znamy, vyzera to ale na trend, pretoze naposledny otvoreny plny profil Mengusovce – Vazec je tiez plny rychlostnych obmedzeni az na 100 kmh. Najlepsie prekvapenie ale caka na konci, pri vyjazde z dialnice na cestu Poprad – Svit. Vyjazd je vedlajsia cesta a pri odboceni dolava na Svit je potrebne sa obrnit trpezlivostou. Cakaju vas kolony aut z Popradu do Svitu a naopak. Ked to prezijete, uz len kratky prejazd Svitom a uz je tu ”normalna” dialnica az pred Ruzomberok.

Edit: 12.12.08: Dnes vecer uz po ceste na vychod neboli kolony pri vjazde v Poprade a strazi ho svetelna krizovatka.

Zeleznice by mali prepustat

2008-11-11T00:37:00.003+01:00

Dnes som mal zaujimavu prihodu pri cestovani. V Bratislave na zeleznicnej stanici som si vystal rad ku pokladni a vtedy som si vsimol maly listok na skle - karty z technickych pricin neberieme. Ja hotovost zasadne nepouzivam, takze som sa len nesmelo opytal tety ci naozaj, a ona potvrdila, ze ziadna pokladna karty neberie. Tak som sa pobral smerom k nastupistiam kde su bankomaty s tym, ze poplatok za vyber z cudzieho bankomatu zelezniciam venujem. Zistil som ale ze sa tam nachadzaju dalsie pokladne a ziadne oznamenie o kartach nemaju. Opytal som sa ci mozem platit kartou a vraj samozrejme.
Ta predchadzajuca pani bola bud hlupa a nevedela o tom alebo jej jednoducho prislo zatazko ma upozornit, ze existuju na stanici aj pokladne, kde karty beru. Neviem, co je lepsie. Kazdopadne zelezniciam patri velky minusovy bod. Za nekompetentnych zamestnancov a za to, ze im nefunguje cast terminalov na hlavnej stanici v hlavnom meste.

Reklama v anglictine?

2008-10-29T15:43:00.001+01:00

Ja sam seba oznacujem za kozmopolitu, cudzie jazyky mi nerobia ziadny problem ani netrpim xenofobiou. Ked som ale dnes uvidel v Kosiciach tuto reklamu, tak mi nebol jasny autorov zamer. Preco musel byt kompletny text po anglicky? Chapem zameranie na mladsie rocniky, ale bola ta anglictina nutna?

Blog Badge - LinkedIn, Twitter, Facebook, Mahalo

2008-10-26T11:35:00.003+01:00

Pri browsovani som dnes nasiel sikovnu vecicku. Gadget, ktory vygeneruje odkazy na vase profily v roznych internetovych sluzbach. Adresa je http://www.widgetbox.com/widget/blog-badge a moze to vyzerat asi takto:

Blog Badge - LinkedIn, Twitter, Facebook, Mahalogreat free widgetsWidgetbox

Nechce sa vam blogovat? Je tu Twitter!

2008-09-20T14:15:00.000+02:00

Aj vy ste si zalozili blog a po chvili ste zistili, ze dosli napady na prispevky? Blogovanie zabera vela casu, clovek musi aj premyslat aby (vacsinou) neposlal do sveta hocijaku volovinu. Nastastie tu mame Twitter - system tzv. mikroblogov. Dajte vediet ostatnym, co prave robite, co vas trapi, nad cim rozmyslate. Vsetko sa musi vojst do 140-znakovej spravy. Je to menej ako jedna SMS-ka, to zvladne kazdy a kamarati hned vedia, ze prave pijete vase oblubene pivo alebo vas podareny potomok rozbil susedovi okno.

Akym sposobom spravy posielat a sledovat? Najprv je samozrejme nutne vytvorit si konto na twitter.com. Tym padom vas ludia mozu najst a sledovat. Cez Find people zistite, ci niekto z vasich znamych uz "twitteruje", pripadne mozte rovno poslat pozvanky. Twitter je mozne obsluhovat niekolkymi sposobmi. Bud priamo cez domovsku webstranku, pre Firefox existuje sidebar Twitbin, ja pouzivam doplnok TwitterFox, pomocou TwitterBar mozte posielat pripevky priamo z riadku adresy prehliadaca. Dokonca je mozne posielat do Twitteru aj informaciu o novych prispevkoch vo vasom blogu - Twitterfeed. Najlahsie sa mi twitteruje priamo z iPhonu, v iTunes Store najdete niekolko aj neplatenych aplikacii, existuju aj aplikacie pre smartphony.

twitter.com/Trenki

Vyplznuty lev

2008-09-18T22:56:00.002+02:00

Takto vyzerá trojhviezdičkový hotel Lev v centre Levíc. Cena za noc: 1190 Sk. Vyzerá, že za posledných 20 rokov sa neupgradovalo.

Ako synchronizovať Firefox a iPhone

2008-09-18T00:48:00.002+02:00

Na mojom obľúbenom blogu Lifehacker vyšiel návod na synchronizáciu záložiek vo Firefoxe (cez Foxmarks) a iPhonom. Foxmarks používam, hneď som vyskúšal a funguje to. Nie je to úplne ideálne, záložky v iPhone nejdú priamo do prehliadača ale synchronizujú sa cez program O-Marks. V ňom si nájdete požadovanú záložku a spustí sa Safari.
Šikovné, praktické. Návod je na tejto adrese.

Ajfoun: prvé dojmy

2008-09-15T18:05:00.001+02:00

K tomuto telefónu som sa dostal viacmenej náhodou. Pred časom som mal v rukách už minuloročnú verziu a celkom sa mi páčil, príchod novej verzie ma ale nechal chladným, keďže môj aktuálny záväzok u operátora mal trvať ešte niekoľko mesiacov. Keď som ale v utorok dostal prekvapivú SMS, že si môžem vybrať nový telefón, nebolo o čom. Momentálna pomarančová ponuka je dosť biedna a ja som sa chcel zbaviť nevýkonného komunikátoru SPV M700, ktorý vinou relatívne malej RAM nedokáže využiť možnosti Windows Mobile (WM).

Krabica sa podarila, zapadá do línie ostatných Apple produktov. Vlastnosti telefónu nevylepší, ale je to pekný kúsok a myslím, že ešte chvíľu mi na stole ostane len tak pre potešenie. Čo sa týka dizajnu telefónu samotného, je to samozrejme Ferrari. Krajší som zatiaľ nemal a tínedžeri sa majú čím chváliť. Veľký displej je hlavnou devízou, je skrytý pod sklom, čiže by mal čosi vydržať. Telefón na dotyk nereaguje ihneď, treba si zvyknúť na určitý tlak. Výhoda je, že náhodný dotyk nechá bez povšimnutia. Zadný kryt je na rozdiel od prvej generácie z umelej hmoty. Kov by bol trvanlivejší, ale je to daň za prítomné GPS. Samozrejme, že vidno každý otlačok ale na funkciu (prístroja) to nemá vplyv :)

Telefón sa dosť blbo drží v ruke, telo je úplne hladké a šmýka sa, obdĺžnikový tvar na komforte nepridá. Zvykol som si držať ho v jednej ruke a ovládať ho druhou, dá sa to zvládnuť aj jednou rukou ale má tendenciu sa šmýkať hore dole. Na telefóne je v podstate len jedno ovládacie tlačidlo, na prednej strane dole. Okrem neho už je po stranách len tlačidlo na vypnutie/uspatie, hlasitosť a vypnutie/zapnutie tichého režimu. Vítam rýchly prístup k vypnutiu zvukov ale bočné tlačidlá su kovové a mierne vystupujú z profilu. Som zvedavý, kedy si na ostrých hranách niečo roztrhnem.

O ovládaní sa popísalo už veľa, je to nádhera. Multidotykový displej je výborný, ovládanie intuitívne. Apple ani nepridáva do krabice podrobný návod, v podstate ho človek nepotrebuje. Všetky aplikácie sa spúšťajú rýchlo, jediné hardwarové tlačidlo slúži na návrat do hlavného menu. Apple umožnil pre nový iPhone aplikácie tretích strán, takže už teraz je na výber množstvo programov a denne pribúdajú ďalšie, takže si každý vyberie.

Čo je ale v sieti Orange hlavným ťahákom, je 2 GB dát mesačne k hlasovým paušálom iPhone. Toto už napĺňa moju predstavu o mobilnom internete. 2 GB som donedávna mal na dátovej karte k notebooku a v pohode mi to stačilo na mesačnú prácu a aj zábavu. S telefónom sa toho stiahne menej, takže kľudne sa dá použiť aj priamy link na videá YouTube. Orange ma 3G sieť pekne vybudovanú, jazdím po celom Slovensku a pokrytie je "skoro" všade. V iPhone používa internet pošta, prehliadač, google mapy, foťák (zapíše súradnice miesta), počasie, ceny akcií (u nás asi často nepoužívané ale je to tam) YouTube a prípadne dalšie aplikácie, ktoré tam dohráte. Nič sa nenastavuje, iPhone sa pripojí nenápadne a stiahne potrebné dáta.

Browsovanie je veľmi pohodlné a prehľadné, vidím stránky presne tak ako na počítači, žiadne konvertovanie ako vo WM. Dvoma prstami si môžem priblížiť požadovanú časť, systém rozpozná formuláre a pohybuje sa medzi poliami. Klávesnica je dosť veľká na písanie, ide mi to oveľa rýchlejšie ako hľadanie malých písmenok so stylusom na WM. Za pár dní som napísal viac SMS-iek ako za pol roka s WM. Doteraz som na paperless geocaching používal výborný program GPXSonar. Ten zatiaľ pre iPhone nie je, ale môžem si bez problémov informácie stiahnuť priamo z webu (pokiaľ mám signál). Verím, že sa aplikácie dočkáme v dohľadnej dobe.

Čítanie mailov je rovnako prehľadné a jednoduché, na rýchlu kontrolu ale aj odpovedanie už nepotrebujem vyťahovať notebook a môžem maily kontrolovať hocikedy. Toto bolo vo WM veľmi nepohodlné a mal som v rámci mesiaca len 15 MB takže ani sa to veľmi nedalo používať, len ako núdzovka.

Integrované GPS zatiaľ slúži na získanie polohy, vie ju zapísať do fotky, v Google maps vie urobiť výpočet trasy do cieľa, zobrazí na mape ľubovoľnú adresu z Kontaktov. Spolupracuje aj s externými aplikáciami, mne sa páči InstaMapper, ktorý na webe zobrazuje vašu aktuálnu polohu. Zatiaľ chýba aplikácia pre hlasovú navigáciu, Apple zatiaľ neumožnil vývoj tretím stranám, uvidíme dokedy.

No a len tak mimochodom, iPhone v sebe ukrýva aj 8 alebo 16 gigový iPod. V podstate ide o iPod Touch, ktorý vie telefonovať. Zvuk ide cez reproduktor alebo slúchadlá pripojené cez klasický jack. Miesta je dosť nato, aby človek nemusel každú chvíľu meniť obohraté skladby.

Zatiaľ som veľmi spokojný, iPhone robí všetko, čo som od neho očakával a veci, ktoré (zatiaľ) nevie, mi nevadia.

Edit: veľká recenzia na mobilmania.sk

Atény? Tam som ešte nebol

2008-06-29T20:10:00.002+02:00

V máji sme s Ali boli na koncerte Kylie Minogue v Budapešti a veľmi sa nám páčilo. Chceli sme ísť aj na Celine Dion buď do Prahy (26.6.) alebo Viedne (1.7.) ale bolo to len niečo viac ako mesiac po Budapešti a aj koniec školského roka nebol celkom vyhovujúci. Dnes som zistil, že včera mala koncert v Krakove, čo sme si nevšimli. Krakov máme radi, nie je to ďaleko a decká už majú prázdniny, takže by ich bolo možné "odložiť". No ale ako sa hovorí, nie každý deň je nedeľa (i keď práve dnes nedeľa je :)), a nie každý rok musím ísť na koncert Celine Dion (ešte som nebol).

Aby som si spravil chuť, tak som začal prezerať iné koncerty, kam by sa dalo vyraziť. Už dlho chceme ísť na Mylene Farmer, baba veľa nekoncertuje a ak, tak je dlho dopredu vypredaná. Ale jej shows majú vynikajúcu atmosféru a určite by sme chceli jeden koncert vidieť aj naživo. Turné má budúci rok a samozrejme niektoré termíny už sú vypredané. Nám najbližšie destinácie sú Geneva a Strasburg, lístky ešte boli, koncerty sú budúci rok v júni a septembri. Medzitým sme ale našli ďalšiu "obeť" - Madonnu. Viedeň je istota, ale tam sme boli miliónkrát, tak to skombinujme s nejakou lacnou letenkou so Sky Europe. Wembley by bolo super, ale bohužiaľ vypredané. Atény ale miesto majú, letenky za 4500 sú v pohode, tak je rozhodnuté. V septembri si urobíme predĺžený víkend v Aténach, od piatku do pondelka.

Šarišský hrad žije

2007-09-09T17:03:00.000+02:00

Keď sa k nám dostala informácia z bulváru, že môj dobrý kamarát a spolužiak Maťo Sárossy býva na Šarišskom hrade, rozhodli sme sa spojiť dve "povinnosti". Už dávno sme sa Maťovi sľúbili na návštevu (samozrejme to malo byť v podhradí, kde "normálne" býva a hore na hrade nás ešte čakala neobjavená geocache Š...š. Keďže Maťo na hrade končí v sobotu 15. septembra, ostával nám na návštevu víkend 8.-9.9. V sobotu sme tak či tak museli niečo vybaviť v Prešove, takže bolo rozhodnuté.

Ráno som naložil baby (Artur oddychuje v Lipanoch) a vyrazili sme. Pod hradom sa to už pripravuje na nápor turistov (16.9. sa konajú Šarišské hradné hry), parkovisko je rozšírené ale napríklad chýba rampa alebo zákaz vjazdu, hoci je to NPR a 5. stupeň ochrany. Hore ide pomerne slušná asfaltka, takže to môže niekoho lákať na tzv. "drive-in". V rezkom tempe sme boli za pol hodinku na hrade, akurát Emma mala tradične problémy a tvárila sa, že zahynie pred dosiahnutím vrcholu. Všetko zvládla a neľutovala (ako vždy). Hrad sme skoro nespoznali, veľké nádvorie je vyklčované a upravené, vznikla obrovská voľná plocha. Hneď pri bráne sme stretli 4 medializované kozy a pár ľudí, ktorí sa venovali čisteniu okolia. Martina sme nikde nevideli tak sme sa pobrali hľadať cache.
Našli sme rýchlo, po vykonaní formalít sme začali hľadať hradného pána. Pred jednou baštou si veselo hučal generátor elektriny, tak som skúsil otvoriť dvere a bol tam. V médiach opisovaný pustovník si sedel za notebookom a browsoval po internete. Na hrade koordinuje mesačný projekt, ktorý má za cieľ urobiť prieskum návštevnosti hradu, pripraviť nádvorie na divadelné hry a takisto umožniť návštevníkom vyskúšať so pobyt na hrade. Celá akcia má vlastnú internetovú stránku www.hrad.wbl.sk, kde okrem iného Martin vedie denník a fotogalériu. Celý pobyt vyvrcholí divadelnými hrami v nedeľu 16.9.07.
Emma sa skamarátila s kozami, no a my sme trochu pomohli v úprave okolia. Pri vchode do hradu Martin inštaloval veľkú informačnú tabuľu, kde okrem iného zapisuje štatistiku návštevnosti. Čísla sa nám zdali privysoké ale počas piatich hodín, ktoré sme tam strávili, prišlo asi 30 ľudí, takže hrad naozaj žije. Na záver sme vyliezli na najvyššiu vežu, odkiaľ je výborný výhľad na všetky strany.
Ďalšie fotku sú tu.

Google ma zasa nieco nove - Web album

2006-06-17T11:28:00.000+02:00

Google neprestava udivovat novymi a novymi aplikaciami. Vacsinou to samozrejme nie su ziadne prevratne novinky, ktore by nikto iny dovtedy nevymyslel, podstatna vec pri tych Google aplikaciach je - su zadarmo.
Jednym z poslednych Google vytvorov je Web album - presny nazov Picasa web album, pretoze je uzko prepojeny s dalsou Google aplikaciou Picasa - manazerom fotiek (nijaky lepsi preklad na "Photo organizer" ma nenapadol). Zadarmo Google ponuka 250 MB priestoru na svojom webe, za 25 dolarov rocne sa objem da zvysit na 6 GB.
Ako som uz spominal, album je previazany s najnovsou verziou programu Picasa (2.5), zatial stale oznacovanou ako Beta. V programe pribudlo tlacidlo Web album, pomocou ktoreho si jednoduchym sposobom viete nahrat vybrane fotky priamo na web a vytvarat rozne tematicke albumy. Je to velmi pohodlne, par klikov a mate na webe fotky. Albumy mozu byt verejne alebo neverejne, je tam priamo RSS linka pre informaciu o updatoch a par moznosti na organizaciu fotiek v albumoch.
Konto pre nahravanie fotiek sa zatial neda ziskat automaticky, mailom (samozrejme musite mat mail na google.com) posielate "ziadost" o konto, ja som svoje ziskal do 24 hodin po odoslani mailu.
Podla mna dalsia z vydarenych free aplikacii od Google, vsetko je velmi rychle a pohodlne, ako stvorene na zdielanie fotiek nafotenych za posledny vikend alebo na vcerajsej akcii.

Moje albumy su na http://picasaweb.google.com/tomas.trenkler

Školáčka

2006-06-13T22:29:00.000+02:00

A je to tu! Emma má dnes 6 rokov a v septembri ide do školy. Vlastné deti sú najmarkantnejším dôkazom toho, ako starneme. Nedávno sme ju doniesli z pôrodnice a už je školáčka. 6 rokov uplynulo strašne rýchlo a ja radšej nemyslím na to, čo bude o ďalších šesť rokov :)
Na narodeniny samozrejme dostala školskú tašku, vyhliadli sme ju už dávnejšie, takže dnes to bolo bez prekvapenia ale s rovnakou radosťou. Predbehla nás do obchodu a hneď si ju aj vypýtala.
Tak veľa šťastia v septembri.

Microsoft Office 2007 beta 2

2006-05-25T00:32:00.000+02:00

Opantala ma zvedavost a tak som si dnes stiahol najnovsiu beta verziu najrozsirenejsieho kancelarskeho balicka. Skusmo som si najprv nahodil len Excel a zistil som, ze mi ten hajzel odinstaloval Outlook. Kedze prave kvoli nemu som dal len Excel, aby som si nepobabral nastavenia, synchronizaciu s PDA, dost ma to nahnevalo ale tym padom som mohol nainstalovat kompletny Office, lebo uz to bolo jedno

Prve dojmy dobre, vizualne to vyzera velmi pekne, kompletne prepracovane menu sa zda byt lahsie ovladatelne, uvidime po par dnoch. Zistil som ze Excel som vobec nemusel nahradzat, vsetky programy okrem Outlooku mozu existovat paralelne (teda OFF2003 aj OFF2007). No, uz je neskoro, povodne instalacky nemam tak to musim prezit az do casu kedy sa zasa vratim domov, vyzera to ze aktivacia prebehla uspesne, tak snad chvilu novy Office pobezi bez problemov.

Outlook vyzera velmi pekne, hlavne kalendar, konecne je uz implementovana RSS citacka. Akurat mam jediny problem, z neznamych dovodov sa nechce prihlasit do mojho mailoveho konta a stahovat postu. Som zvedavy ako dlho mu to vydrzi.

Cas pokrocil, mam pred sebou 4 hodiny spanku takze koncim.

Tento prispevok bol napisany a zaslany z Wordu 2007, kde uz je priama podpora blogovania.

Sin City

2006-03-22T20:34:00.000+01:00

Dnesny den bol zlomovy. Menil sa rebricek najblbejsich filmov, ktore som kedy videl. Dlhe roky mu bezproblemovo kraloval film Jakubov rebrik. Videli sme to so spoluziakmi este na strednej skole a bola to ta najvacsia blbost ktoru sme videli. Uz ani neviem preco sme na to isli, mozno sme povodne chceli vidiet nieco uplne ine. Kazdopadne ten film kraloval mojmu rebricku neohrozene doteraz.
Dnesok bol iny. S kolegom sme sa vybrali do nasej oblubenej krcmy Pod orechom, napriek mojmu pomerne kratkemu pobytu v Prievidzi som uz "stamgastom". Krcmar capuje uz v momente kedy vkrocime dnu a to je len dobre. :) V krcme maju projektor a dvd prehravac takze sem tam pustia aj nejaky film. Dnes sme prisli uprostred Enemy at the Gates, co je moj oblubeny. Ked skoncil, pytali sme nieco dalsie (hokej prave nebezi) no a jediny film, ktory bol k dispozicii, bol Sin City. Ten som este nevidel, Tarantina sem tam zvladnem, tak preco nie. No bola to chyba, cely cas sme s kolegom nevedeli ci sa mame smiat alebo plakat, vacsiu hovadinu sme v zivote nevideli. Poletujuce ruky, nohy, hlavy, jedinecna zabava na stredajsi vecer. Vydrzali sme sice do konca, ale potom sme sa pratali kade lahsie. Celou cestou domov sme sa rehotali sami zo seba, ze sme to vydzrali. Ani jeden z nas nepochopil pointu ale o to asi neslo.
Kazdopadne oddnes mam noveho favorita na cele rebricka "nepodarenych" a mozno aj nepochopenych filmov - bezkonkurencne Sin City.

Geocaching po roku

2006-03-19T17:11:00.000+01:00

Toto je moj prispevok do diskusie na jednom ceskom serveri, kde sa pisalo o geocachingu:

Za chvilu to bude rok co som geocachingu prepadol a musim povedat, ze v mojom zivote (nedavno som mal 30) nebola doteraz ina udalost, ktora by radikalnejsim sposobom zmenila moje navyky Z typickeho pocitacoveho maniaka, ktory odchadza od pocitaca len ked potrebuje ist na zachod, na adrenalinoveho turistu, vyrazajuceho pravidelne na "lov" pokladov, hoci aj o piatej rano alebo o polnoci...
O geocachingu som sa dozvedel od stareho kamarata uplne nahodou a priblizne v tom istom case aj od mojho brata, ktory objavil GC v USA a zacal sa tym bavit na druhej strane oceanu. Z ich rozpravania som pochopil ze ide o dost dobru zabavu, aj ked som nerozumel polovici vyrazov, ktore pouzivali. Kamarat ma hned zobral na jednu vypravu, priamo v Kosiciach boli vtedy zalozene 3 nove skryse (geocaches) a on prisiel z Presova hladat ich. Ten den bol pre mna zlomovy, hned vecer po navrate som si vytvoril konto na geocaching.com a zapisal svoje 3 nalezy. Zacal som vnikat do tajov tejto hry, studoval clanky na internete a zacal snivat sen o svojom vlastnom GPS pristroji. Zistil som ze v mojom okoli uz existuje pomerne ziva geocacherska komunita a velmi rychlo sme sa skamaratili a zacali podnikat aj spolocne vylety s jedinym ucelom.
Po par tyzdnoch somk presvedcil manzelku je GPS je to jedine co ma urobi stastnym a mohol som si ho kupit. Hlavnym argumentom bolo to ze som sa zacal konecne hybat a sem tam som so sebou braval aj dceru.
Odvtedy som spoznal velky kus Slovenska (ale aj kusok Ceska a Rakuska), miesta, kde by som sa nikdy nedostal, zazil pritom kopu srandy a spoznal novych ludi.
Treba spomenut tzv. Geoevent, je to typ skryse, ktora je vlastne stretnutim miestnej komunity cacherov. Je vzdy prijemne spoznat ludi, s ktorymi si pisete cez internet, sledujete ich najdene a zalozene skryse, komentujete jednotlive lokality atd. Urobi vam to dobre ked vidite, ze nie ste sam takto postihnuty. Tieto stretnutia sa konaju vzdy raz za par mesiacov a stretnu sa ludia zo sirokeho okolia.
K clanku by som pridal este jednu vec, to su tzv. FTF - First to find. Vzdy ked je skrysa uverejnena na internete, to znamena ze je spristupnena pre hladacov, ten kto ju najde ako prvy, ziskava FTF. Je to len "ocenenie" za rychlost ale vyvinula sa z toho pomerne slusna zabava, niekedy s prichutou adrenalinu. Medzi cachermi su FTF-specialisti, ktori sa snazia dorazit ako prvi na akukolvek skrysu publikovanu v sirokom okoli. Pamatam sa ako sme s kamaratom minuly rok vyrazili o stvrtej rano do okolia Presova aby sme uchmatli 2x FTF prave konkurencnym FTF-karom z Presova V uplnej tme sme len za svitu bateriek hladali v lese koren stromu, kde bola ukryta nadoba 20x20 cm... Ale ten pocit ked sme sa do zositu zapisovali ako prvi stal za to
Alebo vcera vecer bola jedna skrysa publikovana v Kosiciach, tak sme hned vyrazili ju hladat a o pol dvanastej uz bola nasa.
Geocaching mozem len odporucat, je to naozaj spojenie techniky a prirody, ktore prinasa vela zabavy.

Ostrava

2006-01-08T19:33:00.000+01:00

Po viac ako roku som sa opäť dostal do NARu, tento krát už nie ako klient ale ako kolega zo slovenskej centrály. Cesta vo vlaku ubehla rýchlo, obklopený svojim elektronickými „hračkami“ (notebook, mobil, PDA, GPS) som si skoro ani nevšimol, že už som v Ostrave. Po vystúpení z vlaku ma čakal prvý šok (šok príjemný), obrovské záveje snehu, poriadna zima so všetkým, čo k tomu patrí. Keď som nastupoval v Košiciach, všade zelená tráva, ľudia v poltopánkach a zrazu stojím v polmetrovom snehu. Na stanici ma čakal Pepa a po jeho slovách „Bývam hneď vedľa, ideme pešo“, som na seba navliekol všetky tašky (z Ostravy pokračujem priamo do Prievidze, takže som bol „naložený“ a vybrali sme sa do nočnej Ostravy. Naše ponímanie slova „vedľa“ sa evidentne líšilo ale nakoniec sme dorazili. Dali sme si pár frťanov na uvítanie a pobrali sa spať.
Ráno nás už čakala práca v technologickom tíme s Jirkom, Zuzkou N. a Monikou. So Zuzkou sme prešli nastavovanie aukcie, Jirka ma oboznámil s novinkami v chystanej novej verzii PROe.biz-u a Monika ma po celý čas už tradične zásobovala rôznymi zadaniami na preklady (momentálne už v dvoch jazykoch). Po dobrom obede sme pokračovali, informácií bolo dosť, takže nám popoludnie veľmi rýchlo utieklo.
Po úspešnom dni nasledovala nevyhnutná exkurzia po Stodolní, pitie bolo kvalitné a zábava tiež, zúčastnil sa aj Najvyšší. O jednej bol ten najlepší čas na prechádzku po nočnej zasneženej Ostrave smerom na hotel.
Ráno už Jirka pripravoval školiacu miestnosť, na dnešné predpoludnie bolo pripravené školenie pre klienta z Opavy a ja som sa ho zúčastnil ako pozorovateľ. Školenie prebehlo na vysokej úrovni hlavne vďaka vyspelosti zástupcov klienta, ktorí sa veľmi živo zaujímali o všetky funkcie systému. Na konci som s uspokojením skonštatoval, že české aj slovenské školenia sú takmer identické a že sa na Slovensku uberáme tou správnou cestou. Popoludnie už prebehlo vo voľnejšom duchu, únava z predchádzajúceho večera doľahla v plnej paráde. Večer sme s Pepom debatovali o možných víziách pre rozvoj PROe.biz-u na Slovensku a to bol oficiálny záver mojej návštevy v Ostrave.

Topánky

2005-11-07T21:58:00.000+01:00

Priznám sa hneď na začiatku, moje nohy sú strašné. Mám vysoký nart, širokú nohu a odmalička bol problém kúpiť mi topánky. Preto som si zvykol brať to čo je a nie to, čo sa mi páči. Pred rokom som sa rozhodol prvý krát zainvestovať. Chcel som si pred dovolenkou v Tatrách kúpiť trekové topánky a tentokrát som chcel kúpiť niečo poriadne. Obehol som niekoľko obchodov až mi v Capricorne v Košiciach na Štúrovej ulici padli do oka pekné topánky značky Olang. Majúc určitú skúsenosť s mojimi nohami (zničím všetko - môj rekord sú tenisky, ktoré sa mi rozpadli na svadobnej ceste po dvoch dňoch nosenia), pýtal som sa predavača, či sa mi vôbec oplatí takúto drahotu (stáli 2590 Sk) kupovať. S profesionálnym úsmevom ma ubezpečoval, že tieto mi vydržia, "je to predsa značková obuv". Topánky som kúpil, počas dovolenky som im poriadne dal zabrať a bol som s nimi spokojný. Moja ilúzia o kvalitnej značkovej obuvi trvala len čosi vyše roka. Pred týždňom som s hrôzou zistil, že na pravej špičke sa mi odlepuje podrážka. Bolo to len pár centimetrov ale topánky boli nepoužiteľné. Od kúpy prešlo len 14 mesiacov tak som sa vybral reklamovať ich.
V Capricorne ich predavač odborným okom prezrel a okamžite sa na mňa vyrútil, že som ich mal doniesť hneď ako sa to začalo odlepovať. Keď som nesmelo namietol, že presne to som urobil, začal mi s vážnou tvárou vysvetľovať, že on topánky predáva vyše 10 rokov a vie, ako vyzerajú topánky po okamžitej reklamácii a že tie moje to teda určite nie sú. Nedokážem pochopiť ten postoj slovenských obchodníkov, že každý zákazník je zlodej a v prvom rade sa ich snaží oklamať. Po chvíli sme to obaja rozdýchali a on odbehol dozadu zistiť, že čo a ako. Keď sa vrátil, bez slova začal vypisovať reklamačný protokol. Na konci dvihol oči a s víťazoslávnym úsmevom povedal, že reklamácia nebola uznaná, pretože sa jedná o bežné opotrebenie výrobku, na ktoré sa nevzťahuje dvojročná ale len 6-mesačná záruka. Neveril som vlastným ušiam, márne som mu vysvetľoval, že odlepená podrážka nemôže byť bežné opotrebenie, len krútil hlavou a podstrčil mi pod nos paragrafy, ktoré sa týkali reklamačného konania. Na moje námietky o slušnosti voči zákazníkom nebral ohľad a odporúčal mi sťažovať sa na ŠOI-ke. Nech už dopadne táto reklamácia akokoľvek (pretože pre mňa určite nie je uzavretá), košický Capricorn každopádne prišiel o ďalšieho zákazníka...

Už aj ja blogujem

2005-11-06T23:33:00.000+01:00

Tak som si založil blog. Sem tam ma kopne múza a vypotím dlhší e-mail, tak prečo to nehodiť na web s možnosťou komentárov? Snáď sa nájde niekto kto to bude čítať a ak nie, tak si to budem prezerať sám. Komentovať vlastné blogy ale asi nebudem, to mi už pripadá hlúpe. Tak poďme na to...