Naše baby sa v pondelok vybrali na návštevu príbuzných na Ukrajinu s neurčitým dátumom návratu koncom týždňa. Ostali sme teda sami dvaja s Arturom a počítali sme aj s otcom, takže pánska jazda. Ja som si prispôsobil program, aby som mohol Artura nosiť do škôlky. Teda žiadne ďaleké jazdy, čo mi aj vyhovovalo.
Naše “normálne” ráno (teda keď sme všetci doma, čo je samo o sebe už nenormálne) prebieha asi tak, že po šiestej vstáva Ali a nejako dá deti dokopy. Nikdy som neskúmal, ako to robí, ale všetko je načas pripravené. Emma ide do školy s ňou, lebo je to po ceste a mne ostáva Artur. Škôlku máme čo by kameňom dohodil, takže Artur ma príde tesne pred ôsmou zobudiť a letíme. Väčšinou to aj stihneme.
Artur sa nudí kým vstanem, tak si urobil takýto autoportrét
Bolo mi jasné, že od pondelka musíme režim upraviť, lebo vstať o 5 minút osem asi nebude to pravé. Budík nastavený na pol siedmu, uvidíme. Samozrejme som to prespal, niečo po siedmej sa preberám, Artur vedľa mňa usilovne chrápe (keď jeden z rodičov doma chýba, on sa automaticky nasáčkuje do spálne). Čo nikdy nepochopím, prečo cez týždeň deti spia aj do obeda, ale cez víkend sú hore už o šiestej a považujú za normálne, že vstávať budeme aj my. Ráno Artur dostáva pravidelnú porciu buď cereálií alebo jogurt. Ali nakúpila zásoby, takže vyberám jogurt a beriem pripravené oblečenie (mamy sú naozaj nenahraditeľné). Priebežne chodím do spálne a opakovane vyzývam Artura, aby vstal. Neúspešne.
Prečítam si svoj dnešný itinerár a s hrôzou zisťujem, že prvý míting mám v Prešove už o ôsmej. Takže Artura dôrazne vyhodím z postele, čaká ho kúpeľňa, kuchyňa a potom stolička, na ktorej ho v zrýchlenom režime prezliekam. Všetko sa stíha, o pol ôsmej sme v škôlke a ja vyrážam na cesty.
Aj toto zvláda ráno malý fotograf
V utorok sa všetko opakuje, akurát už viem, že zasa mám Prešov o ôsmej, takže som pripravený a podarí sa vstať skôr. Len som nepočítal s tým, že Artur sa v škôlke zašpinil a mamou pripravený set nemôžme znovu použiť. Ali v kuse nakupuje deťom kopu oblečenia, ale keď potrebujem pre Artura čisté tričko, nemáme ani jedno. Niekde asi bude, ale mám na to len jednu minútu, takže nájdem v izbe nejaké použité, okamžite ho prehlásim za použiteľné a letíme do škôlky.
Finále nastalo včera ráno. Klasický scenár, len už nikam necestujem. takže času dosť. Chyba lávky, vždy treba počítať s katastrofou. Zasa sme zaspali, vstávam (už klasicky) niečo po pol ôsmej, Artur tuhý. Pripravujem jogurt, oblečenie (v stredu som konečne našiel ten správny šuflík s tričkami) a pomaly ho budím. Po umytí zubov zje jogurt a ideme na obliekanie. Čas pokročil, už je 7.50 ale stále sme v limite. Najpr sú na rade gate a ….. gate nikde. Na kôpke s oblečením nie sú, v blízkom okolí nie sú, spálňa nič, ďalšia izba nič. Je zle. Už som nervózny, Artur pri výsluchu nič neprezradí, ani to, kde sa vyzliekal. 5 minút behám po byte a gate nikde. Som si istý, že Artur má aspoň 4 kúsky, ale nič čisté neviem nájsť. Chudák už reve a pomaly si dáva dole pyžamo. No a vtedy sa ukážu v celej svojej kráse. Ten nešťastník si ich večer nevyzliekol. Výborne, gate sa našli, rýchlo sa obliekame a 7.57 sme pripravení na odchod. Vtedy Artur potichu pomedzi slzy poprosí o svoju hračku. Aha, zabudol som na ďalší rituál, každý deň si do škôlky berie nejakú svoju hračku. Ako keby ich tam nemali dosť. OK, niečo chmatne a sme v pohode. Ale Arturu dnes chce svoju obľúbenú motorku, ktorá záhadne zmizla z povrchu zmeského. Behá po izbe, hľadá po všetkých krabiciach a otec už je na prášky. Ak to nestihneme a zavrú nám škôlku, Artur ostane doma a tým pádom toho veľa neurobím, lebo sa mu treba venovať. Konečne sa motorka našla a už vyrážame. Bude to tesnotka, ak vôbec, je 8.05. Na takéto špeciálne prípady máme špeciálne postupy, 300 metrov je 300 metrov, každá sekunda dobrá, takže ideme autom. Kým obídeme všetky bloky a dorazíme pred dvere, je 8.11. S napätím ťahám za kľučku a ………. dvere sú otvorené! To bolo o chlp.
Odchádzam s predsavzatím, že na piatok sa musíme pripraviť lepšie, ideálne ešte vo štvrtok večer…
