Roadtrip Benelux plus GB

Dlho planovana navsteva Americanov (Gulo plus rodina) si koledovala o to, aby sme urobili s Gulom nejaky vylet. Osud tomu chcel, ze Gulo s detmi mal jednu letenku, Josey mala inu a o styri dni neskor. Co uz, deti niekam ulozime a mame styri dni pre seba :)

Zacalo velke planovanie, Gulo toho za svojich mladych liet vela z Europy nevidel a potom zdrhol za ocean. Na druhu stranu, za 4 dni aj s cestou sa toho vela stihnut neda, hlavne ked Americania nevedia soferovat nic s manualnou prevodovkou. Vymysleli sme okruh zapadne Rakusko, Svajciarsko, severne Taliansko. V plane bolo aj Monako ale po podrobnejsom preskumani vzdialenosti islo do haja, teda do kosa ako nerealne v jednom baliku. Samozrejme geocaching ale aj nejake vylety. Den pred odletom ale predpoved pocasia nevestila nic pozitivneho, hmly, zima a dazd. Zhodou okolnosti som ale v tej chvili chatoval so spoluziakom, ktory zije v Luxemburgu a napadla ma mala zmena planu. Ak by sme isli do Luxemburska, mozme vyrazit do okolitych krajin a v podstate Gulo uvidi este viac noveho ako na juhu. Vsetko bolo dohodnute v momente, povodnych sprievodcov sme zahodili, novych sme nemali, vygenerovali sme nove zoznamy nenajdenych kesi a mohli sme vyrazit, teda cakat na prilet.

Prilet bol do Viedne v stredu vecer, decka prileteli v dobrej nalade, tie si zobral otec a isli na vychod a ja som nalozil Gula. Cakala nas cesta do Luxemburgu, bolo osem hodin vecer, pohodicka. Kvoli casovemu posunu mal Gulo obed, takze sme celu noc prijemne pokecali a cesta radostne ubiehala (Toto mu bohuzial dlho nevydrzalo a dalsie dni uz vacsinou pocas jazdy veselo spal, posun neposun). Nadranom sme nasli par kesi, aby som uplne nezachrapal a o siestej rano sme boli v Luxemburgu. Den 1 – 1000 km. (plus 400 po Slovensku pred priletom.

Pokecali sme s domacim, ktory sa prave chystal do prace a o osmej sme zalahli. Plan vstavat o desiatej nam nevysiel ale o jednej sme boli hore ako rybicky. Na plane sme mali muzeum 2. sv. vojny v Diekirchu, par kilometrov na sever. Zvonku to vyzeralo ako mala budova, sprievodca hovoril o najlepsom muzeu v okoli, tak sme trochu pochybovali. Pochybnosti sa ukazali ako neopravnene, muzeum bolo vynikajuce, budova sa nejako zazracne zvacsila a na dve hodiny sme mali dokonalu zabavu. Kto by sa velmi neorientoval v novodobej historii, Luxembursko bolo celym uzemim zasiahnute tzv. Bitkou o vybezok – posledna nemecka ofenziva v Ardenach na prelome rokov 44-45. Ofenziva sa ale samozrejme neodarila a Americania Nemcov po par tyzdnoch zatlacili spat a potom az do Berlińa ako vsetci vieme. Luxemburcania za to Americanov miluju, po celej zemi su pamatniky, americke zastavy, dakovne tabule a podobne. Muzeum bolo venovane tejto ofenzive z kazdej strany, velkolepe dioramy, kopa zbrani, textov, proste sme boli v nirvane.

Po muzeu sme pokracovali v podobnej tematike a nasmerovali sme si to do Bastogne v Belgicku. Kto aspon raz videl Band of Brothers, tak uz mu svita, pre ostatnych poviem, ze o Bastogne sa na konci roku 1944 zviedla urputna bitka a par Americanov zo 101. vysadkovej dlho branilo mesto pred obsadenim v tuhej zime a podobnych neprijemnostiach. Americania si tam potom na ich oslavu postavili monumentalny pamatnik v tvare hviezdy. Hviezdu vidiet len zo vzduchu, zo zeme to tak nevynikne ale je to pozoruhodna stavba. Vedla je aj muzeum ale to sme uz nestihli.

Vedla lesa, kde sa vtedy Americania zakopali, stoji maly pamatnik s menami padlych. Skocili sme este do nedalekeho mesta Foy, hladajuc realie znamej sceny utoku z lesa (Band of Brothers). Nic podobne sme ale nenasli, tak si myslim, ze Hanks si trochu v seriali aj vymyslal. Nakoniec sme omrkli centrum Bastogne (muzeum stoji mimo mesta) a to bolo pre dnesok vsetko, spat do Luxemburgu. Den 2 – 180 km.

Na treti den boli velke plany – pozriet Brusel a Amsterdam. Rano islo vsetko podla planu, zaspali sme len trochu a po osmej sme vypadli. Hned vedla Sandweilleru, kde sme byvali, je americky vojnovy cintorin. Chceli sme ho navstivit uz minuly rok s Ali, ale ma kratke otvaracie hodiny, a tak sme to nestihli. Teraz sme isli rano okolo a hovorime si, teraz alebo nikdy. Ukazalo sa, ze lepsie teraz ako nikdy. Cintorin klasicky americky vojnovy, s lukou bielych krizov plus pamatnik. Samozrejme zasa padli v Bitke o vybezok, vsetko sa tu v Luxembursku toci okolo nej. Tento cintorin je ale zaujimavy tym, ze je tu pochovany general Patton (detaily prosim vygooglovat). Vedla je este aj nemecky cintorin, takze tu lezia vsetci pekne spolu na pravde Bozej.

No ale uz rychlo na cestu, mame nabity program. Ficime si po dialnici smerom Brusel, ked tu zrazu po 150 kilometroch kamen v okne. Teda v okne sa zdrzal asi desatinu sekundy ale zanechal poriadny dojem a dieru. S dierou sa prezit da ale ked sa po dvoch minutach sklo zacalo rozpadat a vznikla asi 10 centimetrova prasklina, tak bolo zle. Kym sme odstavili auto mimo dialnicu, prasklina sa predlzila o dalsie centimetre. Volam centralu a kym nieco zistili, tak sme sa mape nasli najblizsi servis a vybrali sa tam. Servis to bol ale Citroen ale mali tam vo vzduchu internet, takze sme boli aspon v civilizacii a na pripojeni na informacnu dialnicu. Nasli sme najblizsi servis Skoda a podho tam. Po ceste mi vola kolegyna, ze sa dovolala do nejakeho servisu a maju nase sklo a hned ho vymenia. Parada, lepsie sa nam ani nemohlo stat, cuduj sa svete bol to dokonca ten isty servis, ku ktoremu sme smerovali. Prideme tam, hladame pani, ktorej meno sme dostali, chlapik sa neurcito tvari a posunkami nas posiela do vedlajsej budovy. Tam najdeme nejaku zensku, na anglicke oslovenie reaguje len nesmelym pokrcenim ramien a ukazuje na vedla sediacu kolegynu. Ta mierne rozumie ale posiela nas spat do prvej budovy s nejakym chlapskym menom. Ideme tam, pytame sa na chlapa, ten nas posle do haly. Zaparkoval som im tak, aby mohli hned zacat na aute pracovat a pytame sa na chlapika. Jeden odbehne a privedie dalsieho, To je nas clovek, slusne pozdravime a hlasime sa o to sklo, ktore telefonicky vybavila kolegyna. Chlapik na nas pozera, potom na auto, rozhodi ruky, oci k nebu a vykrikne – Impossibleeeeee (dohodte si frrrrancuzsky prizvuk a doraz na posledne E). Sklo nema, s nikym nehovoril a ani nema cas a ludi. Vybavene. Na chvilu vybehne do kancelarie, niekam vola a potom nam da adresu na nejaku predajnu/servis okien v okoli. Aspon nieco, skocili sme tam, ale hned nas schladili, sklo na Yetiho nemaju a pochybuju ze niekde vobec bude. Mozu ho objednat, bolo by zajtra ale nemaju cas na vymenu (???). Tak nic, ideme spat do Luxemburgu, pre dnesok to mozme zapichnut. Existuje zla varianta, ze kolegyna z Ostravy este nieco najde, zajtra to niekde vymenia, alebo horsia varianta ze cakame na sklo do pondelka. Je piatok poobede a nas roadtrip vyzera byt ukonceny…
Na belgickej hranici sme si dali obed v Ikea a zrazu nam vola kolegyna, ze v Luxemburgu nasla servis kde hovoria po anglicky a maju databazu skladov. Len tam musime dojst, lebo cislo nasej karoserie im nesedi v databaze. Lepsie ako nic, ideme tam. Baba ochotna, vie po anglicky aj nemecky. Pozrie nase auto, ejha chybicka se vloudila, kolegyna mala preklep v cisle takze jasne, ze nemohlo sediet. Vysledok je ale neuspokojivy, v celom obrovskom Luxembursku nemaju na sklade jedine predne sklo na Yetiho.

Kazdopadne ju zaujimalo, preco to chceme menit, ked jazdit sa s tym v pohode da a vymenime to, ked sa vratime domov. Ked to tvrdi odbornik, tak to musi byt pravda a my rozmyslame, co s nacatym vecerom. Boli tri hodiny poobede, Brusel nam utiekol ale Amsterdam by nemusel. Dost blby napad ale to som vtedy nedomyslel. Vyrazili sme na 400 kilometrovu cestu a po miernej zapche v Liege sme dorazili o osmej vecer do ciela. Pobehali sme po centre, nasli par kesi, pofotili vsetko mozne a o pol jedenastej sme boli vybaveni.

Po ceste domov uz moje telo po troch dnoch zacalo strajkovat, spat som chcel radsej na parkovisku ako na dialnici a nemocnici, takze sme na tri hodinky pospali niekde v juznom Holandsku. O siestej rano sme boli v Luxemburgu. Den 3 – 1157 km.

V sobotu som naordinoval rekreacny den, vstali sme po dvanastej a isli pozriet centrum. Presli sme sa po meste, v katedrale Notre Dame je pochovany okrem inych aj cesky kral Jan Luxembursky, nasli sme samozrejme aj par kesi a to bolo tak vsetko.

Potom sme sa vybrali do Francuzska na dalsie kese. Statov je v tomto blogu milion, vlastne sme ich presli za cely cas sedem, ale Luxembursko je maly statik, staci ze zabudnete nohu na plyne hociktorym smerom a za par minut ste v cudzine. Jedna kes nas priviedla k vojenskej pevnosti na Maginotovej linii. Podrobnosti nastudovat, linia mala Francuzom v medzivojnovom obdobi sluzit na obranu proti Nemcom, podobne ako nase ceskoslovenske vojnove opevnenie v Sudetoch. Francuzi dopadli este horsie ako my, Nemci liniu proste obisli cez neutralne Belgicko a zvysok je historia. Pevnost pekna, par kilometrov dalej sme nasli dalsie, proste parada. Okrem pevnosti sme nasli aj nejake kese, Yeti sa konecne dostal do mierneho terenu a nesklamal, no a skoncili sme pri nedalekej atomovej elektrarni. Pre dnesok stacilo, den 4 – 95 km.

Nedela finale a posledny den pred odchodom – v plane je Anglicko. Prvykrat sa nam podarilo vstat nacas a pred osmou uz ficime smer Calais. Tam sme sa chceli nalodit na vlak cez eurotunel ale len do chvile, ked nam chlapik na rampe zahlasil, ze ked nemame rezervaciu, cena za jednu jazdu je 220 eur. To uz sme zacali pochybovat o tom, ci to bol dobry napad a ja som v spataku sledoval, ci mozem rychlo vycuvat. Po chvili ale hovori, ze to stoji 140 eur a dal nam aj rezervaciu na spiatocnu jazdu. Nie sme z toho mudri ale s Francuzmi je vo vseobecnosti tazka dohoda, hlavne preto, ze okrem materinskeho jazyka uz neovladaju ziadny dalsi. Do odchodu sme mali par minut casu, vlaky chodia priblizne kazdu polhodinu. Stoji sa ale dlhy rad, cele je to pomerne pomale, najprv francuzska, potom britska kontrola, dokonca chceli aj pasy. Cele “nalodenie” vyzera ako pomerne zlozita logisticka operacia, kopa aut, pruhov, semafory a nastupne rampy. Vsetko sa nakoniec podarilo a na vyse 20 minut zakotvime vo vagone a v aute.

V Anglicku to bola rychlovka, pozreli sme si WWII pamatnik nad Folkestone, v Doveri sme videli White Cliffs (teda viac sme ich videli od toho pamatnika ako priamo na mieste, kde boli presne pod nami), nasli par kesi, nenasli este viac (Briti to maju divne, ale nebol cas to riesit) a uz bol cas sa znovu nalodit (resp. navlakovat) na vlak, pod kanal a vitaj stara dobra kontinentalna (a pravotociva) Europa.

Po ceste jedna mensia zapcha pred Lille, potom zmeskane tankovanie na dialnici, hladanie cerpacky mimo dialnice, jedna povinna belgicka kes (skoro sme na nu zabudli) a pred polnocou Luxemburg. Den 5 – 945 km.

V pondelok uz bol v plane len navrat domov, variantu Presov a navrat do Ostravy som velmi rychlo zavrhol a s Gulom sme sa dohodli na vysadeni v Ziline. Cesta v pohode, Nemecko bez problemov, relativne aj Praha a potom do Ostravy uz len kusok. Vyhodil som si veci a este som otocil Zilinu, kde som Gula vysadil na vlak na vychod. V Ostrave som bol po osmej vecer, den 6 – 1345 km, celkovo 4722.

A to bol koniec nasho vyletu