Len veľmi krátky úvod: V lete som presedlal z Octavie na Yetiho. Jazdím tak rýchlo, že už mám druhého, zatiaľ pomerne veľká spokojnosť, až na ten malý kufor. Je to 4x4, čomu síce ja veľmi nerozumiem (teda je mi jasné, že je to pohon všetkých kolies), ale všetci odborníci tvrdili, že mám počkať na sneh a uvidím. Snehu je tohto roku, resp. tejto zimy dosť a na mojich cestách si užívam rôzne upravené vozovky. Laicky povedané, tento štvorkolkár sa šmýka na snehu podstatne menej ako predchádzajúce auto a dajú sa s ním pri tom stvárať pekné huncútstva. Ja ale jazdím po normálnych cestách a poriadny terén to auto ešte nevidelo.
Počas mojich každotýždňových ciest Ostrava – Košice ma raz navigácia poslala pred Vrútkami na divnú cestu doľava. Nakoniec sa z toho vykľula výborná skratka, ktorá obíde aj Vrútky aj Martin, teda pomerne problémové miesta s kolónami. Vedie cez Lipovec a Turčianske Kľačany a smerom na východ vylezie na hlavnú na konci Sučian. Super záležitosť, len si treba na cestu zvyknúť, je pomerne úzka, väčšinou na jedno auto a je tam kopa zákrut. Vedie okolo jazierka, kde je veľa rybárov, v lete samý cyklista alebo korčuliar. Inak ale pohodička. V zime je trošku problém, lebo samozrejme túto cestu piatej triedy neposypujú a keď veľa nasneží, pekne sa šmýka a rýchlo sa ísť nedá. Okrem toho sú tam dva úseky, kde z kopca počas celého roku steká voda. V lete to nie je žiadny problém, v zime je to horšie. Blížime sa…
Minule, keď som prechádzal, tak tie “vodné” úseky vyzerali tak, že tá voda tam pekne mrzla a vytvárala postupne vrstvy ľadu. Prechádzajúce autá to narúšali a vznikali diery ako v asfalte po zimnej sezóne. Nič dramatické to ale nebolo a ja som sa cez to s ľahkosťou dvojtonového auta prehupol. Dnes si to fičím z východu, v podstate automaticky na začiatku Sučian som odbočil, hoci veľká premávka nebola a hlásené kolóny sa vraj už pominuli. Prvý ľadový úsek bol v pohode, aj keď som musel dosť spomaliť, lebo diery boli pomerne veľké. Pri druhom úseku som zastavil úplne a skontroloval situáciu. Nevyzeralo to dobre, na snehovo-ľadovej ceste vznikla asi metrová medzera, výška snehu/ľadu bola vyše 10 cm a nebol som si istý, či cez to prejdem. Napadol ma geniálny nápad obísť to cez pole. V tme vyzeralo pole v pohode, dokonca sa mi zdalo, že je tam dosť stôp po pneumatikách, takže to musí ísť. Hore na kopci je dokonca zaparkované auto, takže tu určite všetci chodia naokolo. Trochu som zacúval, našiel ideálny flek a poďme do poľa. Cez maličký rigol, pravé predné koleso kleslo, čakám kedy klesne ľavé a nič. Auto stojí. Kua to musí ísť, maš tam málo plynu Trenki. Pridám poriadne, nech má Yeti paru. Nejde to. Skúsim cúvať, keď som vošiel tam, musím vyjsť von. Nič a mám pocit, že auto sa prepadáva. Pridávam znovu plyn, hrubá sila väčšinou všetko porieši. Na prednom a bočnom skle mi pristálo asi 50 kíl blata. Hmmm, kde sa tu v zime nabralo blato? Radšej vystúpim a idem skontrolovať situáciu.
Prepadol sa podo mnou ľad, pravé predné koleso je zapadnuté v blate a vode, čumák Yetiho už je zapichnutý v zemi, podvozok sa opiera o zem a zadné kolesá skoro vo vzduchu. Tu už ani 4x4 nepomôže.
Krátke uvedomenie si situácie: Je nedeľa, osem hodín večer, nachádzam sa na opustenej cestičke v krajine nikoho, každá rada drahá. A tu, čudujsasvete, zrazu za mnou svetlá a motor. Blížia sa blížia, až skončia asi 10 metrov odo mňa. Malá nerovnosť terénu v tvare obráteného V, Yeti bez problémov, Peugeot ostal visieť napichnutý. Vodič zvolil podobnú taktiku ako ja, skúša dopredu, dozadu a s rovnakým výsledkom. Pribehnem na pomoc, nie celkom nezištne, už ho vidím ako potom vyťahuje mňa. No ale skúste tlačiť auto, keď máte pod nohami samý ľad. Jedno šťastie, že neskončil ako ja v blate, lebo to tlačenie by vyzeralo úplne inak. Chýbal kúsok, ale mne došli sily. Vyskočil mladý chalan, že vraj poobede prešiel úplne v pohode. Večer už to ale nešlo a teraz sme tu boli zapadnutí obidvaja. Špekulujeme špekulujeme, kontrolujeme autá a samozrejme ani jeden z nás nemá lano. On začne vybavovať nejaké telefonáty a ja rozmýšlam, že zavolám môjho asistenta, ktorý dokáže vybaviť úplne všetko. Zohnal by určite aj vrtuľník, ktorý by ma presunul až do Ostravy. Medzitým ale príde ten druhý vodič, ktorý hovorí, že to auto na kopci patrí jeho kamarátovi, ktorý je tu niekde na prechádzke.
Úplne neskutočné. V totálne diere, kde niet v noci väčšinou živáčika, sa zrazu stretnú tri autá a našťastie aj traja vodiči. O chvíľu je vodič tretieho auta pri nás a dávame dokopy plán. Dvaja chlapi (ehm ehm) musíme Peugeot potlačiť a potom, keď sa zadarí, tak Peugeot vytiahne Yetiho. Tretie auto má aj lano, takže plán je to viacmenej bez chybičky. Peugeot je po chvíľke zachránený, Yeti po dlhšej chvíľke tiež. To je ale len prvá polovica (našťastie nie tohto blogu). Čaká nás ešte tá diera, ktorej som sa chcel pôvodne vyhnúť cez pole. Všetci traja stojíme pred ňou a pežoťák vyhlási, že to musíme prejsť. Zrazu sa to aj mne zdá prejazdné, teda podstate prejazdnejšie ako ten blbý rigol a pole. Prvý to skúsi Peugeot, vraj aby som ho mohol vytiahnuť keby niečo. Srandista. Pekne to rozpeckuje, a podľa mňa skôr preletí ako prejde. Ja idem podstatne pomalšie, som rád, že som nenechal žiadnu časť auta na poli, takže teraz nebudem riskovať. Išlo to na môj vkus príliš ľahko, v duchu nadávam, aký som bol posera, že som hľadal alternatívu.
Rýchle podanie rúk, poďakovanie a poďme rýchlo preč z tohto miesta. Skratka moja, mňa tu uvidíš až na jar, keď zmizne aj posledný sneh…
