Gadžo v Tokiu alebo čo som vypozoroval v Japonsku (1)

 

Úvod píšem nakoniec, text je dlhý aj bez neho a to som ho ešte musel rozdeliť na dva diely. Takže stručne – môj strýko Marek bol pred rokom služobne v Tokiu a tak sa mu to zapáčilo, že sa sem musel vybrať ešte raz. Keďže už nemal tlmočníka, tak som sa do zájazdu dostal aj ja a zobrali sme so sebou ešte bratranca Filipa. V januári sme zohnali lacné letenky na máj a už sme sa len tešili, kedy to príde.

Leteli sme v stredu 30.4. z Budapešti s pomerne krátkym medzipristátím v Katare. Po odlete z Budapešti zaujali vedľa nás sediace dámy v rokoch, ktoré sa hneď po nastúpení do lietadla začali osviežovať alkoholom z vlastných zásob a potom aj proviantom poskytnutým personálom. Bohužiaľ niekde nad Tureckom jedna z nich odpadla a to doslova. Zosunula sa v sedadle do bezvedomia a nastal chaos. Personál pobehoval, hľadal sa doktor, pani nereagovala, stewardky blokovali uličku, ľudia chceli chodiť na záchod, čo tam potom, že tu niekto kolabuje. Nakoniec prišiel nejaký mladý lapiduch a dával tetu dohromady. Začali sme premýšľať, kde mŕtvolu pilot vyloží, koľko budeme meškať a kedy vlastne doletíme do Tokia. Kým sme to celé domysleli, tetuška sa prebrala a vďaka neustálej opatere prežila až do Kataru. Tam do lietadla nabehli zdravotníci a začali sa jej intenzívne venovať. No a keďže sedela hneď cez uličku pri nás, nemohli sme vystúpiť. Nakoniec sa nám to podarilo, autobus chvíľu čakal na pacientku, tá asi nemala dobré poistenie tak sa prebrala a na sanitku sa vykašľala. Z Kataru ešte 9 hodín a pristávali sme v Tokiu vo štvrtok večer. Z letiska je šikovné vlakové spojenie každú chvíľu do mesta, stačilo kúpiť správny lístok, nájsť správne nástupište (spoločností a tratí je niekoľko) a už sme fičali do mesta. Stret s kultúrou zatiaľ žiadny, pretože toto je vláčik len pre cudzincov, lístok kúpite len na pas, ktovie prečo. Vlak bol taký normálny, do 120 km/h, ale nestál nikde a do mesta to trvalo len 40 minút. Výstup na Tokyo station, čo je hlavná železničná stanica v meste a prvý kontakt s dopravným systémom.

Tokio má 13 liniek metra a 290! staníc, prevádzkujú ho ale dve spoločnosti, plus je tu sieť železničných liniek, ktoré prevádzkuje niekto tretí a medzi nimi sa dá prestupovať. Kto si myslí, že metro pozná, lebo sa previezol v Prahe z Muzea na Vinohrady, tak vie prd. Všetko tu je prehľadné, linky majú svoje farby a stanice okrem názvov aj svoj číselný kód, napr. E13. Toľko teória. V skutočnosti je to jeden veľký bordel, spleť tunelov, spojovacích chodieb, milióny pohybujúcich sa ľudí, nekonečné presuny medzi stanicami a medzi metrom a vlakom. Všade na vás kričí nejaký policajt či čo (neskôr sme zistili, že je to len jeden z tisícov zbytočne pracujúcich Japoncov, tento má napríklad na starosti pri príchode metra kričať že prichádza metro, otvárajú sa dvere, pri odchode kričí, že sa dvere zatvárajú a metro odchádza… Aspoň si myslím.) Pri prestupe medzi vlakom a metrom prejdete niekedy aj kilometer, hoci na mapke je to jedna a tá istá stanica. Čo sa týka platenia, pre turistu sú ideálne čipové karty (dajú sa kúpiť aj jednorazové alebo denné/dvojdenné lístky), ktoré platia všade a pri návrate domov ich na letisku vrátite. Japonci ale nie sú žiadni blbci, na príchod Slovákov sú pripravení a lístok/kartu potrebujete nielen pri vstupe do metra/vlaku ale aj pri výstupe, čierni pasažieri nehrozia. Platí sa za prejdenú vzdialenosť, ktorú systém skontroluje pri výstupe. Ak na karte nie je dosť peňazí, prípadne ste si kúpili lístok menšej hodnoty, pri výstupe z každej stanice je tzv. “fare adjustment machine”, kde rozdiel doplatíte a turnikety vás pustia von. Krásne jednoduché. Cena je rovnaká za niekoľko staníc, čo znamená, že najhoršie je prejsť jednu, dve stanice. Na každej stanici je nakreslené, koľko to stojí do ktorej stanice, ale to je tak na konskú hlavu. Proste stačí tú kartu prikladať na turnikety pri vstupe a pri výstupe, a keď vás to nepustí von, tak kartu musíte dobiť. Za ten týždeň sme si zábavy s hromadnou dopravou užili dosť, celé to stálo okolo 4000 yenov / 28 eur. Žiadna sranda ale nikto netvrdí, že Tokio je lacné.

Tokio je veľké mesto a my sme si ho (nechtiac) užili v ten najlepší čas – medzi 29.4. a 5.5. je tzv. Golden week - týždeň, kedy majú Japonci 4 dni štátnych sviatkov, niečo ako naše vianoce a veľká noc dohromady. Vtedy sú všade výpredaje, ľudia cestujú, vyberajú dovolenky a väčšina sa ich nahrnie práve do Tokia.

Japonci sú zaujímavý národ, ktorý sa na verejnosti venuje hlavne dvom činnostiam – hrajú hry na mobiloch a spia. V momente, ako sa Japonec zastaví (semafór, metro, autobus, reštaurácia…) vytiahne mobil a niečo robí. Mal som pocit, že sms-kujú, alebo surfujú, ale oni normálne skoro všetci hrajú hry. Deväť z desiatich Japoncov to robí, obzriete sa okolo seba a všetci držia v rukách mobily. Niekedy aj počas chôdze, prípadne jazdy na bicykli. Druhá vec je spánok. Ak sa nehrajú s mobilom, tak spia. V metre vám kedykoľvek pristane na ramene spiaci Japonec. Ale spia aj vo fastfoode, v múzeu, na lavičke v parku. Keď sme boli pozrieť prírodovedné múzeum, skoro všetky lavičky boli obsadené spiacimi návštevníkmi, jeden to dokonca zalomil za počítačom, kde mal študovať zvieratstvo južnej pologule. Ktovie, čo robia doma.

Ak sa tieto dve činnosti kombinujú, tak je to dosť nepríjemné. V Japonsku je všetko malé, oni sú malí, domy sú malé (okrem tých veľkých), porcie sú malé, dvere sú malé. V McDonalde (mimochodom naša najobľúbenejšia japonská reštaurácia) si objednáte strednú porciu so stredným nápojom (veľké verzie ani nepoznajú) a nemáte si kam sadnúť, pretože samotná reštaurácia je malá a aj tých pár miest je obsadených ľuďmi, ktorí sa buď hrajú na mobiloch alebo spia. Bohužiaľ Japonci sú tak slušní, že nikoho nenapadne vyhodiť hostí, z ktorých už nie je žiadny úžitok a zaberajú fleky. Proste čakaj alebo choď inam. Vždy s úsmevom.

Japonci sú čistotní. Na uliciach vládne dokonalý poriadok, neustále vidíte upratovačov, ktorí prípadný neporiadok upratujú. Ide to až do takých zvrhlostí, že v lesoparku dedo zametá chodník plný listov. Roboty do dôchodku dosť. Ale takých zbytočných funkcií nájdete v Tokiu strašne veľa. Už bola reč o ohlasovaní vlaku v metre, na inej stanici sme stretli chlapíka, ktorý len stál a držal tabuľu so šípkou niekam. A v prípade potreby aj dával miestnym informácie. Alebo ak sa niečo deje na ceste – oprava, smetiari zastanú na 10 sekúnd – tak sú tam hneď aspoň dvaja, na sebe reflexné vesty, v ruke svietiaca palička, ktorí o tom dávajú správu širokému okoliu. Teda idú smetiari, dvaja zberajú koše a dvaja stoja pri aute a upozorňujú ostatných, že je tu smetiarske auto. Alebo stoja pri kanáli, ktorý je obkolesený zábranami a dávajú na známosť, že je tu otvorený kanál. Prípadne sme stretli jedného, ktorý stál pri rekonštruovanom vjazde do tunelu, všade betónové zábrany a milión značiek a on tam poctivo okolo prechádzajúcim autám ukazoval, že je tu uzavretý tunel. Keby niečo. Radosť platiť takých zamestnancov. Ďalšia partia je určená na regulovanie áut vychádzajúcich z parkoviska alebo na parkovisko. Proste celý deň stoja na chodníku a ak náhodou ide auto z ulice odbočiť, tak ožijú a ukazujú chodcom, že ho majú pustiť, prípadne naopak. Niečo podobné som videl aj na Filipínach, ale tam bola len hromada zbytočných policajtov regulujúcich fungujúce svetelné križovatky, tu je takých funkcií podstatne viac. Na trojmetrovom prechode pre chodcov stojí z každej strany jeden vo veste s paličkou. Počas zelenej vystúpia na cestu a mávajú paličkami, že môžme prechádzať. Popritom celý čas niečo kričia, asi pokyny pre nevidiacich. Inak Japonci dosť kričia, v metre na vás kričia, na prechode na vás kričia, pred obchodom na vás kričia reklamní agenti, v obchode kričia ďalší reklamní agenti, celkovo sa tu dosť kričí, na to aký je to kľudný národ.

 

Na uliciach sa nefajčí a neje (priama súvislosť s poriadkom). Fajčiari majú vyhradené miesta na verejnosti, kde sa zgrupujú, väčšinou to nefajčiarom nevadí. Ale v reštauráciách sa fajčí, tiež oddelene, ale keďže väčšina Japoncov nefajčí, tak voľné miesta sú práve pri fajčiaroch… Jedenie na verejnosti je tabu, všetko čo si kúpia, skonzumujú hneď na mieste. Ono sa to veľmi ani nedá inde jesť, keďže majú v ruke neustále mobil…

V Japonsku sa jazdí a chodí vľavo. Jedine, že by sa chodilo vpravo. To je ten vtip. Sem tam sú výnimky, väčšinou na schodoch metra. Zrazu sa šípky, ukazujúce ľavopravý smer obrátia a všetci idú naopak. Človek má dosť problém prehodiť si to v hlave doľava a ešte mu to stále menia. Miestni to ale dosť dodržiavajú, okrem tých najširších spojovacích chodieb na veľkých staniciach, tam ide každý kde môže. Cyklisti sú samostatná kapitola, tí majú všetko na háku. V Tokiu sú milióny bicyklov, obrovské parkoviská, na krátke vzdialenosti ideálna preprava. Všetky chodníky sú obojpohlavné, akurát že väčšinou to majú cyklisti v trubke a jazdia v pruhoch pre chodcov. A dosť často jazdia cez ulicu na červenú, asi chyba v matrixe.

Japonsko je krajina výdajných automatov. Vraj je ich v krajine 5 miliónov a nedávajú len nápoje ale aj jedlo, cigarety, oblečenie, poistenie. Vraj. Ja som videl len tie nápojové a keksíkové. Sú na každom rohu. Doslova. Problém je, že človek si chce dať pepsi a ako na potvoru sú v automate len tie japonské vody neznámeho obsahu a príchute. Zjavne to nikto nepije. V podstate som sa z automatu za celý týždeň nenapil, normálne sladké vody boli vždy vypredané. Ale na každom rohu je malý supermarket, kde sa dá kúpiť všetko, čo človek potrebuje. A Japonci majú potreby časté, pretože tie supermarkety sú ešte častejšie ako tie výdajné automaty. Je to príjemné, človek si proste zmyslí, že by si dal kávičku, keksík, alebo (ehm) sladkú vodu a hneď je na dosah nejaký obchodík. Výhodou automatov a aj takýchto minimarketov je, že sa tam dá platiť tými kartami do metra, takže karta funguje ako taká viacúčelová platobná karta. Japonci majú milión drobných mincí, ktoré nemajú žiadnu hodnotu, takže pri takomto platení ste ušetrení drobných peňazí, ktoré by vám automat vydal.

Ešte jednu japonskú zaujímavosť musím spomenúť – jedlo z umelej hmoty. Japonci majú pravdepodobne malú predstavivosť, alebo sa im nechce čítať – každá reštaurácia má výklad, kde sú modely jedla, ktoré podávajú. Plus tí, ktorí modely nemajú, majú zasa menu s fotkami svojich jedál, vrátane fastfoodov. Takže keď stojíte v rade na jedlo (a stojíte v princípe všade), tak vám obsluha vrazí do ruky menu, z ktorého si vyberáte, čo budete konzumovať. Toto celé by nebola taká sranda, ale v Japonsku je pomerne veľký priemysel, ktorý tieto umelé jedlá vyrába a vo veľkom sa predávajú. Prešli sme si jednou uličkou plnou takýchto obchodov s umelinou a spadli nám sánky. Snaha kúpiť si umelý hamburger ako milú spomienku na japonskú úchylnosť nás prešla v momente, keď sme zistili, že ten burger stojí 700 eur! Asi tak.

Keď už sme pri tom, Japonci veľmi radi stoja v radoch. Na hocičo. Pred každou reštauráciou sú rady (už sme si vysvetľovali, že je všetko malé), takže vonku stojí obsluha, ktorá sa usmieva a púšťa ľudí dnu podľa toho, ako sa uvoľní miesto. A samozrejme hneď vám vrazí obrázkové menu do ruky, aby ste si medzitým vybrali. Nikto ale nestresuje a všetci sú v pohode (aj keď vnútri polovica ľudí nič nekonzumuje, len sa hrá s mobilmi). Stoja sa rady na autobus a metro. V metre sú presne označené miesta, kde zastaví vlak a tam sa pekne grupujú ľudia v trojiciach. Ak by náhodou niekto bol z toho zmätený, určite sa nájde uniformovaný muž, ktorý ho usmerní. Podobne stoja na zastávkach aj Filipínci. No a stojí sa aj pred obchodmi, lebo Japonci nedovolia, aby ste sa vnútri tlačili. Takže kto sa nevojde, stojí v rade vonku.

Japonci sú staromódni, hotovosť je v Tokiu kráľom. Aj keď sa dá kartou platiť skoro bežne, bez hotovosti neprežijete. Napríklad za dopravu sa vôbec nedá platiť kartami, predplatenú kartu musíte kúpiť za hotovosť, aj ju následne v hotovosti dobíjať. Ale potom už môže slúžiť aj ako platobná karta. No a už vôbec sa nebavme o internete. Na to, ako technologicky sú Japonci na výške, s internetom je to bieda. Teda s tým zadarmo. V podstate nula bodov. Na letisku pri prílete sme si vyzdvihli nejaké prihlasovacie údaje, ktoré cudzinci môžu používať v rámci mesta, ale dosť dlho nám trvalo, kým sme našli miesto, kde takáto wi-fi bola. Aj keď na mapke je ukázaných milión miest (a na internete je ich ešte oveľa viac), tak v podstate za týždeň sme narazili len na jedno. Pekný paradox. Aby ste zistili, kde sú wi-fi zadarmo, musíte si to pozrieť na internete. Ale ako, keď ten internet ešte len hľadáte? V McDonalde, Starbucks a podobných osvedčených miestach ani nechyrovali o wi-fi zadarmo. Toto bolo sklamanie, v podstate internet len na hoteloch.

Toľko o Japoncoch. O tom, čo sme videli, niekedy nabudúce.