Ako sme kúpili hrob

Rod Trenklerovcov pochádza zo Saska. V 17. storočí prišli do Liberca, v 18. do Olomouca a v prvej polovici 19 storočia aj na Železnobrodsko. Toto všetko vypátral počas druhej svetovej vojny môj pradedo Rudolf Trenkler, generál zdravotníctva československej armády, toho času bývajúci v Prahe.

<poznámka> Rudolf bol dôstojníkom rakúskej armády, od prevratu 1918 žil aj s rodinou v Bratislave, kde to dotiahol až na generála. To bol prvý Trenkler, ktorý žil na Slovensku. Bohužiaľ na jar roku 1939 ho ako Čecha slovenská vláda v rámci akcie STAS vykopla z Bratislavy a poslala ho rovno do Protektorátu. Pradedo bol pedant, zachovali sa tony dokumentov, aj z tohto sťahovania, vrátane účteniek. Takže vieme, že celé sťahovanie, ktoré prebehlo v júni 1939, stálo pána generála Ks 2327,30. Mimochodom, celá deportácia štátnych úradníkov českej národnosti, vrátane zoznamov vecí, ktoré si mohli zobrať so sebou, až nápadne pripomína iné deportácie z leta 1945. </poznámka>

Primárnym popudom na pátranie po predkoch bolo vypracovanie tzv. Ahnenpassu. Takýto preukaz o árijskom pôvode musel mať každý poriadny občan Ríše. Mimochodom nepriamym dôsledkom tejto honby za pôvodom bol nebývalý rozmach záujmu o genealógiu v Nemecku. Väčšinou stačilo preskúmať 3 generácie ale pradedo to zobral z gruntu a dostal sa až do 17. storočia.

Späť k hrobu. Otcom Rudolfa Trenklera bol Karl Trenkler, narodený 15.9.1841 v Engentáli (dnes železničná zastávka Jesenný neďaleko Železného Brodu). Karl bol zverolekár, najprv v cisárskej armáde u delostrelcov, po svadbe v roku 1869 ale vstúpil do služieb baróna Liebiga na jeho panstve v Smiřiciach. No a v Smiřiciach zostal s malou prestávkou až do svojej smrti vo februári 1909. A tu si vypomôžem citátom z Rudolfových pamätí, ktoré tiež písal počas vojny:

“A tu, dňa 4.2.1909, smrť vykupiteľka ukončila utrpenie jemu a aj jeho okoliu. Na pohreb sme prišli všetci súrodenci. Do jeho mŕtvej tváre som sa už nepozrel. Chcel som, aby mi zostal v spomienkach taký, ako na mňa pozerá z podobizne na mojom pracovnom stole a neľakal ma celý život tak, ako to robila bledá matkina tvár s očami nahor obrátenými.
Pohreb sa konal, podľa jeho želania, zo zámku, zo zámockej kaplnky, kde prežil svoje najkrajšie roky. Sprievod prešiel celým mestom, v ktorom ho mal každý rád, za veľkej účasti došiel na cintorín nad stanicou, z ktorého je nádherný výhľad na celý kraj. Tam leží už skoro 40 rokov v rodinnej hrobke, ktorú dal postaviť, s dcérami tak, ako to hlása pekná doska zasadená do steny.”

Karl Trenkler je teda od roku 1909 pochovaný na cintoríne v Smiřiciach. Spolu s ním aj dve jeho dcéry – Mařenka, ktorá žila len 3 dni a Gustínka, ktorá sa dožila 9 rokov. Jeho traja synovia veľa starostlivosti o hrobku neprejavili, keďže poslednú známu údržbu platil Otto v septembri 1933 a už v novembri dostal z mestského úradu upomienku o neplatení nájmu za hrob od roku 1923…

Toľko dokumenty, ktoré boli k dispozícii. Na jar nás s otcom napadlo, že by sme mohli popátrať, čo je s hrobom teraz. Dedičstvo otcov treba zachovať a keď človek číta rozsiahle pamäte, tak tie súvislosti vníma úplne inak. Preto som 7.4.2014 napísal na MÚ v Smiřiciach, že na ich cintoríne leží môj pradedo a chcel by som vedieť, ako to vyzerá s platbou za hrobové miesto a hlavne, že mám záujem tento hrob ďalej udržiavať. Laicky povedané, núkal som im peniaze za hrob, ktorý bol pravdepodobne desaťročia opustený. Čakal som, že úradníci pod vidinou rýchleho a jednoduchého zárobku budú okamžite reagovať. Nestalo sa tak.

Čakal som týždeň, dva týždne, tri týždne. Čakal som aj mesiac, aj šesť týždňov. Stále nič. 4.6.2014 sa v mojom inboxe zjavil mail s očakávaným predmetom. S hlasno bijúcim srdcom som mail otvoril a nechápavo čítal:

Dobrý den,

hrobové místo prověřujeme. Určitě se ještě ozveme.

Si robia srandu, nie? Nerobili. Preverovali to ešte viac ako 4 mesiace, kým som 14.10.2014 dostal mail, že hrob sa našiel. Keďže ho dlho nikto neplatil, vypadol im zo systému a preto to hľadali tak dlho (Prebehnúť sa po malom cintoríne by im podľa mňa zabralo hodinu). Zároveň som sa dozvedel, že Otto upomienku z roku 1933 zaplatil ale po roku 1937 už nikto za hrob neplatil. Aj niekdajší záujemca o miesto už záujem nemá, takže je hrob úplne k dispozícii. Spätne odo mňa nič nechcú, takže stačí zaplatiť 3500 Kč a hrobka je na 13 rokov moja. Zároveň poslali aktuálne fotky (čiže na tom cintoríne fakt boli).

Treba férovo priznať, že od tohto okamihu už išlo všetko ako po masle. Vyjasnili sme si nájomnú zmluvu a po zaplatení poplatku dnes pristála moja kópia v Košiciach. Karel Trenkler tak môže ešte minimálne 13 rokov odpočívať v pokoji. A potom sa uvidí, také hrobové miesto nemusí byť na zahodenie. A že deti sa budú trepať až do Smiřic? To už mňa trápiť teda nebude…