Gymko vo Viedni

Po víkendoch u Čimpa v Plavči, Jožka v Chmeľovej alebo u nás v Záhradnom, padla ponuka ako z jasného neba od Ota, že po skoro dvadsiatich rokoch prišiel ten čas, aby sa o nás postaral on, aktuálne vo Viedni. Ako profesionálny “ajťák” nenechal nič na náhodu a aj výber termínu sme odsúhlasovali v internetovom referende. Bez ohľadu na referendum sme sa nakoniec zhodli na poslednom júlovom víkende. Prihlásení boli okrem domáceho pána Greňovci zo Sofie, od krásavice na Dunaji Čiky so mnou a vo Viedni prebývajúca Slávka. Pre zvyšok z Východu to bolo logisticky komplikované, takže celkový počet bol 6 kusov, akurát na útulné podzemie tajomného domu Zeithamlovcov.

Oto nelenil a hneď na piatok ohlásil kultúrny program v podobe beach volejbalu niekde v centre a vraj pri vode. Netušiac žiadne zlo, predstavoval som si ako na lavičke budem pozorovať okolité kurty v nejakom športovom areáli a nejako to prežijem. Chyba lávky. Pred deviatou sme nabehli do centra Viedne, kde vedľa reštaurácie na promenáde bol jeden jediný obrovský kurt, pripravený presne pre nás. Čiky ako nehrajúci kapitán sa vybral na bicykli spoznávať nočnú Viedeň a my sme sa spravodlivo rozdelili na dva tímy – dve dvojice proti sebe a ja vždy s niektorou z nich. Bola to pekná makačka, pár setov moje tímy aj vyhrali ale na konci sme mali všetci dosť. Majúc na pamäti, že tomuto nikto neuverí, spolu s Čikym sme zabezpečili bohatú foto a video dokumentáciu. Oto ochotne požičal svoj telefón. Bohužiaľ v sobotu sme o telefón aj s fotkami prišli ale o tom potom. Po volejbale sme si vedľa dali pár pív, potom sme sa presunuli kúsok ďalej a dali sme si fajnú polnočnú klobásku, chvíľu sme ešte pokecali so Slávkou a už utekala domov sa vyspať, aby nám ráno mohla napiecť muffiny. My sme sa tiež pobrali metrom domov a zalomili to.

V sobotu ráno sme vstali pomerne skoro, už pred obedom, predpovedaný bol super horúci deň a v pláne bolo kúpanie v Dunaji. Metrom na Donauinsel, potom sme si našli vhodné miesto a užili si schladenie vo vode. Highlightom dnešného dňa bol kúpajúci sa Oto, ktorý po desiatich minútach zistil, že sa veselo čvachtá aj so svojim Samsung telefónom. Okamžitá resuscitácia nepriniesla úspech a ani do konca víkendu sa telefón nepodarilo oživiť. Bohužiaľ spolu s telefónom sme prišli aj o dokumentáciu včerajšieho športového večera. Po tomto smutnom zážitku sme sa vybrali ďalej na ostrov nájsť chládok na oddych. Hľadanie bolo dosť dlhé a v tom teple aj únavné, takže sme sa rozhodli, že prestaneme hľadať miesto na oddych a začali sme hľadať miesto na obed. Došli sme až na druhý koniec ostrova k Alte Donau a v tom teple už nám bolo všetko jedno a miesto obeda nám stačilo aj pivo a víno. V príjemnom altánku sme popíjali a čakali na Slávku, ktorá nám priniesla hotové muffiny.

 

Po oddychu sa baby s Otom rozhodli na blízkej pláži znovu vykúpať, my s Jožkom sme to pozorovali z brehu a Čiky sa preháňal okolo na bicykli. Potom už naozaj nastal čas na obed v blízkej reštike na brehu s výhľadom na plachetnice. Na spiatočnej ceste sme sa ešte raz vrhli do dunajskej vody a potom už k Otovi polebediť na záhrade a pomaly pripraviť večernú grilovačku. Spoločnými silami sme pripravili, Oto ugriloval a opäť spoločne sme zjedli. Poriadna zábava do neskorých hodín. je pre mňa niekedy nepochopiteľné, že si nielenže nelezieme po 20tich rokoch na nervy ale dokážeme sa spolu rehotať celý víkend.

 

 

Nedeľné dopoludnie malo pomalší rozbeh, slnko pieklo už od skorých hodín a nikto sa nemal k nejakému činu. Baby sa chceli znovu ísť kúpať a mužská časť osadenstva si vždy našla niečo, čím by odchod oddialila. Okolo dvanástej to už Réka nevydržala, zavelila a vypadli sme do horúceho pekla. Tentokrát sme sa vybrali na ten menší ostrovček medzi Donau a Neue Donau. Prekvapujúco ani dnes tu nebolo príliš veľa ľudí, tak akurát. Oto nám ukázal kúzelné miesto na oddych – Wasserspielplatz Donauinsel. Pre deti je tu pripravený ohradený priestor s vodnými zábavkami a pre rodičov dostatok miesta na oddych v tieni. Naše dieťa Čikyho sme opäť poslali bicyklovať sa a zvyšok si užíval nedeľné popoludnie striedaním opaľovania a ochladzovania sa v príjemnej vode. Čiky si bicyklovanie celý víkend poriadne užíval až do momentu, keď zablúdil na nudistickú pláž plnú postarších mužov…

Príjemné ničnerobenie nám vydržalo až do večera a okolo šiestej sme sa vybrali pobaliť sa a pripraviť na odchod. Malá zastávka v meste na výbornú zmrzlinu a to bol koniec skvelého víkendu. U Ota sme s Čikym naložili Greňovcov, ktorých sme odviezli na Schwechat, kde pokračovali smer Sofia a my dvaja sme sa dogúľali až do Bratislavy. Napriek obmedzenej účasti výborná akcia, už teraz sa teším na ďalšiu.

 

To sa v Košiciach nenájde ľahká keš???

Po dlhej dobe prázdne miesto v kalendári znamenalo, že ma dnes čaká výlet do okolia. Pravdupovediac, v Košiciach tieto dátumy nemám rád, lebo všetko ľahké naokolo som už vyzbieral a tieto výpravy musím podnikať do stále vzdialenejšieho okolia. 

V dnešnej horúčave nepripadalo do úvahy, že by som niekam išiel podvečer, musel som čakať na večer a pred deviatou som vyrazil. Už od začiatku týždňa som nachladený z klimatizácie, takže som dúfal, že to bude rýchla rýchlovka a čo najskôr som doma. Skusmo som priparkoval pri GC2V2G5 a poďho hľadať. Samozrejme tie najľahšie keše sa hľadajú najdlhšie v momente, keď nemáte čas. Takže tu nič, nápad žiadny a vymedzený čas rýchlo vypršal. Rozhodol som sa zamieriť do mesta, tam sú dve jednoduché vedľa seba. Na Moyzesovej zastávka GC2GPQP, vraj originálna, vtipná a neviem čo, hlavne Obtiažnosť 2,5. Tí bystrejší pochopili, že aj tu som to po 10tich minútach vzdal a utekal hneď vedľa ku Cassovaru ku kaplnke GC24TCB. Tu som už kedysi dávno mal DNF, tak som to chcel napraviť. Bohužiaľ odvtedy sa lokálna situácia dosť zmenila, námestie je upravené a vyčistené, kaplnka stojí uprostred ničoho a hneď oproti je bar, kde na ulici sedí kopa ľudí. Takže som to len symbolicky obišiel a padal som preč. Jeden, dva, tri DNF a začínal som toho mať dosť. Problém bol aj to, že sa začalo stmievať a tým pádom už v meste nič nenájdem, keďže byť nenápadný s baterkou v ruke je nemožné. Tak som sa vybral na koniec Rastislavky k cintorínu GC24912. Kľud a pohoda, minule sme si to obzreli s Arturom ale babky predávajúce kvety nám nedovolili ísť do akcie. Vrhnem sa s baterkou do kríkov, keď tu zrazu vedľa mňa zaparkuje starý favorit, z ktorého sa vyhrnie tak 5 mládencov, vytiahnu chlast a cigarety a začnú sa družne baviť. Zo všetkých miest v Košiciach si museli vybrať práve toto! Pre mňa konečná, 2 metre od nich ťažko môžem svietiť do tuje... Barca, moja posledná záchrana, tam sú nejaké ľahké a na uliciach už musí byť kľud. Teraz alebo nikdy. Ján Pavol II. alias GC2G7Y7 je dlho obchádzaná keš, nikdy nie je čas alebo dôvod sa zastaviť. Auto nechávam na vedľajšej uličke a blížim sa k soche. V tom zbadám na zastávke sedieť pár ľudí a hneď sa zarazím. Keď ale pozriem na GPS, tak by som mal byť tesne vedľa a vďaka tme už ma veľmi nemôžu vidieť. V tej chvíli mi ale volá Ali, že kde som a či žijem. Kým ju ukľudňujem, že sa jedná o pomerne štandardný výjazd, prichádza električka, ktorá odvezie čumilov, nachádzam klasicky umiestnenú keš a zároveň sa do mňa zabodne asi 10 komárov. Superrýchly log a padám do auta, následne aj domov. 

Nech žije Svätý Otec!

Môj skvelý asistent

 

Nájsť dobrého asistenta/tku nie je jednoduché. Ja osobne som hľadal rok a už som myslel, že sa to nepodarí. Ale podarilo sa. Je to chlap. Mať asistenta chlapa má nesporne veľa výhod. V práci sa môžte nerušene venovať práci a nemyslieť na príliš krátku sukňu alebo hlboký výstrih. Je vám ukradnuté, aký má na sebe parfém, či sa ráno stihol učesať a oholiť, môžete s ním ísť na pivo a na služobke vám v hoteli stačí jedna izba.

Mám skvelého asistenta. Presviedča ma o tom každý deň, ale vždy prekvapí. Minule mal zohnať jedno telefónne číslo, čo sa môže zdať pomerne triviálne. Číslo zohnal rýchlo ale celý postup si pekne zapísal a výsledok nás všetkých vo firme poslal do kolien. Uverejňujem v pôvodnom znení, len mená som upravil:

Zo srandy, ako sa zháňa číslo

1. Samozrejme najprv zavoláme na služobné vojenské číslo pána A.
2. Nedvíha.
3. Volám riaditeľovi.
4. Dvihne sekretárka.
5. Sekretárka nás prepojí na riaditeľa.
6. Riaditeľ nevie.
7. Riaditeľ nás prepojí na sekretárku.
8. Sekretárka nám poradí nadriadeného pána A.
9. Voláme nadriadenému pána A. na služobné vojenské číslo.
10. Nedvíha.
11. Volám mame (pracuje v armáde), tá nám poradí pána B z Lipt. Mikuláša, ale číslo nevie.
12. Mama dá číslo na vrátnicu v Lipt. Mikuláši.
13. Voláme na vrátnicu, aby nás prepojili.
14. Na vrátnici nás prepojiť nemôžu.
15. Na vrátnici nám dajú služobné vojenské číslo na pána B.
16. Voláme pána B.
17. Dvihne pán C.
18. Prepojí nás na pána B.
19. Pán B nevie.
20. Pán B sa opýta kolegu.
21. Pánovi B zavoláme neskôr.
22. Ani neskôr pán B nevie.
23. Pán B nám odporúča všetkých vyššie zmienených.
24. B si spomenie, že má služobný mobil na nadriadeného pána A.
25. Voláme nadriadenému pána A, ktorý nám dá súkromné číslo pána A

Ako Yeti zapadol

Len veľmi krátky úvod: V lete som presedlal z Octavie na Yetiho. Jazdím tak rýchlo, že už mám druhého, zatiaľ pomerne veľká spokojnosť, až na ten malý kufor. Je to 4x4, čomu síce ja veľmi nerozumiem (teda je mi jasné, že je to pohon všetkých kolies), ale všetci odborníci tvrdili, že mám počkať na sneh a uvidím. Snehu je tohto roku, resp. tejto zimy dosť a na mojich cestách si užívam rôzne upravené vozovky. Laicky povedané, tento štvorkolkár sa šmýka na snehu podstatne menej ako predchádzajúce auto a dajú sa s ním pri tom stvárať pekné huncútstva. Ja ale jazdím po normálnych cestách a poriadny terén to auto ešte nevidelo.

Počas mojich každotýždňových ciest Ostrava – Košice ma raz navigácia poslala pred Vrútkami na divnú cestu doľava. Nakoniec sa z toho vykľula výborná skratka, ktorá obíde aj Vrútky aj Martin, teda pomerne problémové miesta s kolónami. Vedie cez Lipovec a Turčianske Kľačany a smerom na východ vylezie na hlavnú na konci Sučian. Super záležitosť, len si treba na cestu zvyknúť, je pomerne úzka, väčšinou na jedno auto a je tam kopa zákrut. Vedie okolo jazierka, kde je veľa rybárov, v lete samý cyklista alebo korčuliar. Inak ale pohodička. V zime je trošku problém, lebo samozrejme túto cestu piatej triedy neposypujú a keď veľa nasneží, pekne sa šmýka a rýchlo sa ísť nedá. Okrem toho sú tam dva úseky, kde z kopca počas celého roku steká voda. V lete to nie je žiadny problém, v zime je to horšie. Blížime sa…

Minule, keď som prechádzal, tak tie “vodné” úseky vyzerali tak, že tá voda tam pekne mrzla a vytvárala postupne vrstvy ľadu. Prechádzajúce autá to narúšali a vznikali diery ako v asfalte po zimnej sezóne. Nič dramatické to ale nebolo a ja som sa cez to s ľahkosťou dvojtonového auta prehupol. Dnes si to fičím z východu, v podstate automaticky na začiatku Sučian som odbočil, hoci veľká premávka nebola a hlásené kolóny sa vraj už pominuli. Prvý ľadový úsek bol v pohode, aj keď som musel dosť spomaliť, lebo diery boli pomerne veľké. Pri druhom úseku som zastavil úplne a skontroloval situáciu. Nevyzeralo to dobre, na snehovo-ľadovej ceste vznikla asi metrová medzera, výška snehu/ľadu bola vyše 10 cm a nebol som si istý, či cez to prejdem. Napadol ma geniálny nápad obísť to cez pole. V tme vyzeralo pole v pohode, dokonca sa mi zdalo, že je tam dosť stôp po pneumatikách, takže to musí ísť. Hore na kopci je dokonca zaparkované auto, takže tu určite všetci chodia naokolo. Trochu som zacúval, našiel ideálny flek a poďme do poľa. Cez maličký rigol, pravé predné koleso kleslo, čakám kedy klesne ľavé a nič. Auto stojí. Kua to musí ísť, maš tam málo plynu Trenki. Pridám poriadne, nech má Yeti paru. Nejde to. Skúsim cúvať, keď som vošiel tam, musím vyjsť von. Nič a mám pocit, že auto sa prepadáva. Pridávam znovu plyn, hrubá sila väčšinou všetko porieši. Na prednom a bočnom skle mi pristálo asi 50 kíl blata. Hmmm, kde sa tu v zime nabralo blato? Radšej vystúpim a idem skontrolovať situáciu.

Prepadol sa podo mnou ľad, pravé predné koleso je zapadnuté v blate a vode, čumák Yetiho už je zapichnutý v zemi, podvozok sa opiera o zem a zadné kolesá skoro vo vzduchu. Tu už ani 4x4 nepomôže.

Krátke uvedomenie si situácie: Je nedeľa, osem hodín večer, nachádzam sa na opustenej cestičke v krajine nikoho, každá rada drahá. A tu, čudujsasvete, zrazu za mnou svetlá a motor. Blížia sa blížia, až skončia asi 10 metrov odo mňa. Malá nerovnosť terénu v tvare obráteného V, Yeti bez problémov, Peugeot ostal visieť napichnutý. Vodič zvolil podobnú taktiku ako ja, skúša dopredu, dozadu a s rovnakým výsledkom. Pribehnem na pomoc, nie celkom nezištne, už ho vidím ako potom vyťahuje mňa. No ale skúste tlačiť auto, keď máte pod nohami samý ľad. Jedno šťastie, že neskončil ako ja v blate, lebo to tlačenie by vyzeralo úplne inak. Chýbal kúsok, ale mne došli sily. Vyskočil mladý chalan, že vraj poobede prešiel úplne v pohode. Večer už to ale nešlo a teraz sme tu boli zapadnutí obidvaja. Špekulujeme špekulujeme, kontrolujeme autá a samozrejme ani jeden z nás nemá lano. On začne vybavovať nejaké telefonáty a ja rozmýšlam, že zavolám môjho asistenta, ktorý dokáže vybaviť úplne všetko. Zohnal by určite aj vrtuľník, ktorý by ma presunul až do Ostravy. Medzitým ale príde ten druhý vodič, ktorý hovorí, že to auto na kopci patrí jeho kamarátovi, ktorý je tu niekde na prechádzke.

Úplne neskutočné. V totálne diere, kde niet v noci väčšinou živáčika, sa zrazu stretnú tri autá a našťastie aj traja vodiči. O chvíľu je vodič tretieho auta pri nás a dávame dokopy plán. Dvaja chlapi (ehm ehm) musíme Peugeot potlačiť a potom, keď sa zadarí, tak Peugeot vytiahne Yetiho. Tretie auto má aj lano, takže plán je to viacmenej bez chybičky. Peugeot je po chvíľke zachránený, Yeti po dlhšej chvíľke tiež. To je ale len prvá polovica (našťastie nie tohto blogu). Čaká nás ešte tá diera, ktorej som sa chcel pôvodne vyhnúť cez pole. Všetci traja stojíme pred ňou a pežoťák vyhlási, že to musíme prejsť. Zrazu sa to aj mne zdá prejazdné, teda podstate prejazdnejšie ako ten blbý rigol a pole. Prvý to skúsi Peugeot, vraj aby som ho mohol vytiahnuť keby niečo. Srandista. Pekne to rozpeckuje, a podľa mňa skôr preletí ako prejde. Ja idem podstatne pomalšie, som rád, že som nenechal žiadnu časť auta na poli, takže teraz nebudem riskovať. Išlo to na môj vkus príliš ľahko, v duchu nadávam, aký som bol posera, že som hľadal alternatívu.

Rýchle podanie rúk, poďakovanie a poďme rýchlo preč z tohto miesta. Skratka moja, mňa tu uvidíš až na jar, keď zmizne aj posledný sneh…