Keď bolo koncom júla gymko vo Viedni, Jožko nás opätovne pozýval na návštevu Sofie, kde momentálne žije. Letenky vraj lacné a krajina oplýva medom a mliekom, alebo tak nejako to hovoril. Pre mňa to bolo zaujímavé preto, že zo Sofie sa dá v pomerne krátkom čase obsiahnuť niekoľko krajín, kde som ešte nenašiel žiadnu keš, takže by to bola vítaná príležitosť, vylepšiť si štatistiku (veď nakoniec je to o bodoch alebo čo). Jožko s takýmto typom výletu nemal problém, tak sme sa dohodli, že posledný septembrový víkend skočím za ním a skúsime nájsť keše v toľkých krajinách, v koľkých sa bude dať – proste brutálna geocachingová štatistika. Neskôr sa pridal Čiky a nakoniec aj Oto, takže sme dali dokopy štvorčlennú výpravu.
Takáto akcia nie je žiadna sranda, chce to dobrú prípravu a nič nepodceniť. Naplánovali sme celý víkend na minúty, Jožko zodpovedne vypracoval excelovský itinerár, ja som zoptimalizoval trasu a všetci sme si vymenili 159 e-mailov, ako nám tesne pred odletom oznámil štatistik Čimpo. Vyšlo mi, že by sme 
V piatok sme mali s Čikym kúpené lístky z Bratislavy na letisko do Viedne, potom nás o štvrtej čakal let do Sofie. Oto sa na expedíciu prihlásil neskoro, keď už neboli lacné bulharské letenky, tak letel s Austrianom o čosi skôr a mal nás v Sofii čakať s Jožkom na letisku. Hneď po prílete smer Skopje. Toľko plán. V skutočnosti som si počkal v Petržalke na autobus, Čiky mal nastupovať skôr. Ešte sme si vymenili SMS, že je všetko ok a sme na mieste (každý na svojom). Prichádza autobus, nastúpim a Čiky nikde. Nemohol som ho prehliadnuť, lebo v autobuse bolo len pár ľudí. Overovací telefonát:
Ja: Čiky kde si?
Čiky: V autobuse do Viedne
J: Aj ja ale ty tu nie si.
Č: Veď ani ty tu nie si.
J: Tak to budú asi autobusy dva
A tak aj bolo. Lístky sme síce kupovali naraz, každý za svojim počítačom ale vôbec sme si nevšimli, že každý u inej spoločnosti. Ja som si nevedomky ale vybral lepšiu, išli sme po diaľnici a na Čikyho, motkajúceho sa po dedinách, som musel 20 minút čakať.
Krajina č. 1 – Bulharsko
Nečakane nás nečakal nikto. Ale došla mi sms-ka od Ota, že si máme vziať taxík, prísť za ním do centra a Jožko sa k nám pridá neskôr. No, čo už je toto za začiatok tripu, naplánovaného na minúty. Jeden taxík sa tam ešte našiel, tak sme nasadli, ukázali adresu a vyrazili. Taxikár bol veľmi zhovorčivý, rozprával nám historku, ako sa za socializmu vybral s rodinou na Trabante do Bratislavy a ako ho tam všetci posielali ubytovať sa na Zlaté piesky (!). Zábavná historka, minimálne pre taxikára. Po chvíli (6 kilometrov - celý víkend som samozrejme zdokumentoval, keďže pár GPS sme so sebou mali) nás vysadil pred barom a vypýtal si ako pre nás kamarátov zo Slovenska – symbolických 10 EUR. Bolo mi jasné, že nás ide obabrať, už z Filipín mám skúsenosť, že čím väčší je taxikár kamarát, tým viac ťa chce podviesť, ale 10 EUR som nechcel riešiť. Jožko potom potvrdil, že to malo stáť 7 leva, čiže 3,50 
V bare sme sa pridali k Otovi, ktorý nám oznámil, že Jožko sa pred dvomi hodinami dozvedel, že má od budúceho týždňa v práci padáka a musí si niečo zariadiť. Odjazd zatiaľ nejasný. Fajn, dali sme si pivo aj my dvaja a začali rozvíjať možné scenáre. Hlavný problém bol, že aj v prípade realizácie nášho tripu, sa nám začal posúvať čas odchodu zo Sofie, čo zatiaľ nebolo dramatické (bolo niečo pred siedmou, čakala nás 3 1/2 hodinová cesta do Skopje) ale kedy vlastne Jožko príde (a či), sme vôbec netušili. Našťastie len po dvoch pivách Jožko napísal, že sa máme chystať na odchod. A naozaj, s Otom sme sa ešte vybrali na blízku keš do metra (1/8, Bulharsko) a keď sme sa vrátili k baru, Jožko už parkoval na krajnici a nakladal veci. Situácia v práci vraj nie je taká dramatická, ako by sa mohlo zdať, a nebudeme si kaziť víkend. O pol deviatej miestneho času sme vyrazili na 23
Krajina č. 2 – Macedónsko
O jedenástej sme dorazili do Skopje, voláme na dohodnutý kontakt a nastal maličký problém. Pri rezervácii ubytovania si Jožko neuvedomil, že okrem Bulharska, v ktorom žije, majú všetky ostatné krajiny nášho výletu čas posunutý o hodinu dozadu, takže keď objednal vrátnika k nášmu apartmánu na polnoc, v skutočnosti sme dorazili o jedenástej a chlapík nebol pripravený a na mieste. Vyriešili sme to veľmi operatívne, zašli sme si na večeru do neďalekého podniku a tam sme ho počkali. Večera bola výborná, ceny balkánske, teda nízke a obsluha veľmi uspokojivá. Objednaný apartmán bol skutočne kráľovský, izby síce malé ale ústredná hala/obývačka/kuchyňa/jedáleň obrovská. Dokonca aj malý balkónik s výhľadom na Millenium Cross.
Na sobotu bol naplánovaný v podstate celý program, piatok a nedeľa boli len presunové dni. Zo Skopje sme vyrazili o siedmej, čakalo nás vyše 600 kilometrov a 6 krajín. Hneď za Skopje sme si dali prvú keš (2/8 Macedónsko), prevedením nič zaujímavé ale to nás čakalo v podstate celý deň. Balkánske krajiny sú zatiaľ z pohľadu geocachingu nerozvinuté, keší je pomenej, zakladajú hlavne cudzinci na dovolenkách a hľadajú hlavne Česi na výpravách za bodmi… Aj našim cieľom bolo na geomape vyškrtať ďalšie krajiny a história sa nepýta, či si našiel peknú keš, ale či si našiel niečo v Albánsku, prípadne v Macedónsku. Priebežný čas – 7:30.
Krajina č. 3 – Kosovo
Kosovská hranica bola v pohode (v podstate všetky hranice, ktoré sme prešli - a bolo ich naozaj dosť - boli bez akýchkoľvek problémov a nikde sme nečakali viac ako 10 minút, podľa toho, koľko áut bolo pred nami. Zaujímavosťou v celom Kosove bolo, že sme skoro nevideli kosovské vlajky. Všade, vrátane hranice, viali vlajky albánske. Domáci majú teda o svojej identite jasno. Slovensko zatiaľ Kosovo neuznalo. Paradoxne ho neuznáva ani americký Groundspeak (USA majú veľký podiel na vzniku Kosova a uznali ho okamžite, Clinton tam má sochu aj ulicu), ktorý stojí za geocachingom, takže na samostatnú vlajočku v profile si ešte musíme počkať. Groundspeak sa v otázkach krajín riadi akýmsi zoznamom od OSN, kde Kosovo stále samostatné nie je, je tam ale napríklad samostatne Guernsey alebo Channel islands. Kosovo je “zaujímavé” aj tým, že ako jediná krajina v Európe neuznáva zelenú kartu a policajti nám vyrubili kosovskú poistku v hodnote 30 EUR. Ale certifikát z tlačiarne je pekný. Hneď za hranicou sme zaknihovali prvé a jediné DNF, teda keš sme nenašli. Zbytočne polemizovať, mala tam byť, popis jasný, samé úspešné logy ale proste tam nebola. Našťastie Kosovo je jedinou výnimkou medzi susedmi a keší je v tejto krajine požehnane. Mali sme po ceste niekoľko ďalších možností, takže sme sa nezdržiavali. Musím povedať, že sme dostali počasie ako na objednávku, väčšinu soboty svietilo slniečko, teploty až po 27 stupňov a len podvečer trochu pršalo. Cesta Kosom viedla horami, zo Skopje sme z hladiny 300 m.n.m. vystúpali postupne až do 1500 metrov a potom zasa klesali na 380 metrov v meste Prizren. Medzitým sme našli keš Monumental (3/8 Kosovo-Srbsko), ktorá bola ukrytá v pamätníku/pomníku UCK, čo je Kosovská oslobodenecká armáda. To boli teroristi alebo osloboditelia, resp. chvíľu boli teroristi, potom neboli a stali sa z nich osloboditelia. Záleží od uhlu pohľadu. Kto chce, môže si naštudovať zjednodušené reálie z Kosovskej vojny. Týchto pomníkov je strašne veľa po celej krajine, väčších či menších, každý padlý si podľa miestnych zaslúži pomník. Nakoniec sme sa dostali z hôr do mesta Prizren, kde sme si dali prestávku. Prizren je pekné mesto s pohnutou históriou, v stredoveku centrum srbského štátu, potom dlho pod tureckou nadvládou, v 20. storočí sa stalo centrom albánskeho nacionalizmu. V roku 2004 boli v meste zničené všetky srbské pamiatky – kostoly, kláštory, seminár, ako aj celá srbská štvrť a všetci Srbi boli z mesta vyhnaní. Obzreli sme mešitu z roku 1615, kamenný most z tureckých čias a vydali sa na cestu do Albánska. Priebežný čas – 9:50.
Krajina č. 4 – Albánsko
Za mestom Prizren sme narazili na diaľnicu, ktorá má po dokončení spájať Prištinu s Tiranou. Aj ten kúsok nás potešil, po divokej jazde v kosovských horách sme si potrebovali oddýchnuť. Všetkého dočasu a oddychu po albánsku hranicu. Diaľnica na albánskej časti má svoje špecifiká, napríklad na mostoch Albánci dosť ušetrili, keď postavili vždy most len pre jeden pruh diaľnice. Nanešťastie pre nás boli mosty postavené v smere Albánsko – Kosovo. V našom smere končila diaľnica vždy pred mostom bez varovania, bez značiek, pruhov, bez čohokoľvek. Proste zrazu bola pred nami diera a údolie, prípadne rieka. Bolo potrebné prejsť do protismeru, cez most sa išlo v jednom pruhu a za mostom sa pekne vrátiť do svojho dvojpruhu. Jožko našťastie prvý most zvládol v plnej rýchlosti a potom už bol obozretnejší. Hneď za hranicou cieľ našej cesty – mesto Kukes. Trochu sme sa pomotali po meste, navigácia sa s nami pohrala, ale nakoniec sme dorazili na potrebné súradnice. Toto bol kritický bod dnešného dňa, jediná možná albánska keš, dosť problematická. Už párkrát zmizla, zmenila súradnice, tvar a ktovie čo ešte. Chvíľu sme sa s Otom potrápili ale nakoniec to našiel a dokonca aj geocoin sme tam objavili. (4/8 Albánsko). Priebežný čas – 10:50.
Čakal nás highlight dnešného dňa, 40 kilometrový úsek cesty SH23 na kosovskú hranicu. Prvých pár kilometrov je pekne vyasfaltovaná, ale potom asfalt na dlhý čas zmizol a išli sme po kamenistej, prašnej ceste plnej väčších či menších dier. Dokonca sa oproti objavil kamión, asi chcel ušetriť za mýto. Auto dostalo zabrať, po chvíli sme pred seba pustili miestneho znalca, ktorý sa obratne vyhýbal všetkým jamám, ako keby dochádzal do Kukes každý deň. Bohužiaľ asi po 10tich kilometroch odbočil mimo našu cestu a opäť to bolo na Jožkovi. Prešli sme cez pár dedín, Albánsko je skutočne chudobná krajina a toto bol albánsky koniec sveta (alebo bežná realita?). Príroda okolo ale bola nádherná a verím, že sa tu niekedy opäť vyberieme, ideálne bez auta. Celkom mi to pripomínalo filipínske horské cesty, ktoré boli tiež dosť provizórne, akurát tam sme pozerali do niekoľkostometrových údolí. Zdalo sa nám to nekonečné, ale nakoniec sme sa vyštverali do sedla na kosovskú hranicu. Iný svet, iné cesty a boli sme späť v civilizácii. Priebežný čas – 12:10.
Počas (druhého) prejazdu Kosovom sme si urobili krátku prestávku v meste Pec, kde sme sa naobedovali a vyrazili sme ďalej. Všetko prebiehalo doteraz presne tak, ako sme naplánovali. Na obed sme ale špeciálny čas nevyčlenili, spolu s mierne hustejšou premávkou v meste sme pri odchode nabrali “meškanie” necelú hodinu oproti plánu. Táto hodina nám ale vydržala až do konca a je neuveriteľné, ako sa nám podarilo celý plán dodržať. Za mestom nás čakali úžasné serpentíny na čiernohorskú hranicu, niečo ako Branisko ale x-krát znásobené. Na niekoľkých kilometroch sme vystúpali až do 1800 metrov. Tu sa aj zatiahlo a začalo mierne poprchávať, odmenou nám ale bola úžasná dúha.
Krajina č. 5 – Čierna Hora
Hneď za hranicou sme mali ďalšiu keš s príznačným názvom – Take a rest between the lines. Keš sa nachádza medzi hraničnými prechodmi oboch krajín, čo je niekoľkokilometrové územie nikoho. Názov ale nie je úplne presný, odpočíval len Jožko s Čikym, my dvaja s Otom sme sa museli vyškriabať na slušnú skalu pri ceste. Napriek krátkemu dažďu sa to podarilo a zapísali sme sa do logbooku už v piatej krajine (5/8 Čierna Hora). Rozcvička nám padla celkom vhod, vzhľadom na to, že celý deň sedíme v aute. Priebežný čas – 15:30.
Hornatou Čiernou Horou sme potom prefrčali bez ďalšej zastávky, krajina okolo sa nám páčila, domy boli podstatne udržiavanejšie ako v ostatných krajinách, celkovo to vyzeralo príjemne. Ortodoxné kostoly sa striedali s mešitami, rovnako ako aj príslušné cintoríny. Celý deň sme sa vlastne pohybovali po zmiešaných moslimsko-kresťanských územiach. Na mnohých miestach bolo vidieť stopy po relatívne nedávnych vojnách.
Krajina č. 6 – Srbsko
Hneď za hranicou nás čakala keš, ktorá bola zverejnená len nedávno, presne na našej trase a dlho som sa tešil, že tu dáme FTF (nájdeme ju ako prví). Mesiac pred našim odchodom sa ju ale neúspešne pokúšala nájsť dvojica kešerov z Nemecka, čo ma dosť prekvapilo. Keš to mala byť jednoduchá, autor dal aj veľmi popisné fotky, tak bolo divné, že hneď prvý pokus o nájdenie bol neúspešný. Autor, ako sa na správneho Balkánca patrí, na neúspech nijako nereagoval, keš neskontroloval a my sme sa tu zastavili len preto, že bola naozaj len pár metrov od cesty. Hľadali sme asi dve minúty, keš bola presne tam, kde mala byť a netuším, čo tam tí Nemci stvárali. Každopádne, zalogovali sme vôbec prvé Otove FTF a dokonca v Srbsku (6/8, Srbsko). Rýchlo sme si prezreli pekný kláštor a išli sme ďalej. Priebežný čas – 17:20.
Jožko sa v podstate celý deň ponáhľal na večerné pivo, predpisy-nepredpisy, až sa mu to v Srbsku stalo osudným. Fičí si to Jožko okolo kolóny cez plnú čiaru v ľavom pruhu, keď tu zrazu na neho prekvapene pozerajú z kraja cesty dva páry policajných očí. Okamžite sa zaradil, ale ani neviem, či sme si všimli, že policajti sadli do auta a pustili sa našim smerom. Každopádne o 20 sekúnd si to netrpezlivý Jožko opäť strihol cez plnú. To už policajti vzadu nevydržali, zapli majáky a odstavili nás vedľa cesty. Ja som si myslel, že za toto ho zavrú aspoň do pondelka v miestnej base, ale Jožko sa ukázal ako zdatný obchodník ovládajúci všetky vyjednávacie techniky a po piatich minútach to vyriešil s policajtmi jedinou bankovkou. Tou našou, samozrejme. Už sa stmievalo, takže sme toho veľa okolo cesty nevideli až sme došli na poslednú hranicu.
Krajina č. 7 – Bosna/Hercegovina
V Bosne už potme, ešte k tomu je to tam samý tunel. Na pivo sme sa už tešili všetci, čakal nás už len krátky úsek do cieľa v Goražde. Rozhodli sme sa, že najprv nájdeme keš a potom pohľadáme ubytovanie. Keš sa nachádzala na kopci nad mestom, mala byť spomienkou na vojnu v Bosne, ale potme to už bolo úplne jedno, hľadali sme to v lesíku s baterkami, takže sme nič okolo aj tak nevideli. Tadááááá. (7/8 Bosna). Plán vyšiel dokonale, o 20:05 sme našli aj poslednú dnešnú keš, čo znamenalo, že dnes sme zvládli 6 krajín, spolu 7, v každej jednu keš a plán bol splnený na 100%. Ostal nám už len taký detail, nájsť ubytovanie. Po ceste na kopec sme videli smerové tabule, ukazujúce na nejaký turistický komplex, slabých 15 km za mestom. Chlapcov napadlo, že sa tam pôjdeme pozrieť, či niečo nemajú. Vedeli sme, že v meste je to s ubytovaním horšie, na webe len jeden fajčiarsky hotel. Chyba chyba chyba! Asfaltová cesta po chvíľke skončila a ocitli sme sa virtuálne znova v Albánsku. S tým rozdielom, že bola tma. 15 kilometrov bolo nekonečných, dorazili sme do cieľa a bol to taký pioniersky tábor s hlavnou budovou a malými chatkami okolo. Oto išiel na výzvedy a vrátil sa so šokujúcou správou, že čašník je ochotný nás ubytovať v jednej z chatiek za ľudových 100 EUR. Taká nehoráznosť nemohla zostať nepotrestaná a vyslali sme ho vyjednávať. Naša ponuka 50% však čašníka nechala chladným a my sme sa museli po tej iste ceste vrátiť do mesta. Výlet do prírody nám trval slabú hodinu a o 21:20 sme už boli v meste ako na koni. Hotel bol fakt len pre fajčiarov, už recepcia bola totálne zahulená, takže sme museli hľadať niečo iné. Orientačné tabule boli veľmi nepresné, skúšali sme podľa nich hľadať asi 4 penzióny ale vždy sme sa stratili. V Goražde to ale poriadne žilo, v centre samá mládež, všade rušno, len my sme stále krúžili okolo bez nocľahu. Skúsili sme sa opýtať taxikárov (2x), buď sme to nenašli alebo mali plno. Po hodine padá strategické rozhodnutie, odchádzame z tohto začarovaného mesta a ideme smerom na Sofiu. Po ceste sem sme tesne pred Goražde videli nejaký penzión, skúsime to tam, alebo pôjdeme až do ďalšieho mesta Višegrad, vzdialeného asi 20 km. Penzión sme našli, bohužiaľ tesne pred nami došiel celý autobus a mali plno. Dostali sme ale tip na ubytovanie vo Višegrade, tak sme sa pobrali tam. Zaparkovali sme vo Višegrade v momente, keď to tam zatvárali, ale zľutovali sa nad nami a dve izby a pár pív nám predali. Jedlo už ale nemali, tak sme sa s Jožkom vybrali cez rieku do centra zohnať kamarátom niečo pod zub. Bolo už po jedenástej v noci, mesto oproti Goražde podstatne prázdnejšie, ale našli sme nejaký fastfood a to bolo pre dnešok všetko.
Ráno sme si dali raňajky a vyrazili smer Sofia. Čakalo nás slabých 500 kilometrov, lietadlo sme mali večer o pol siedmej, času bolo dosť. Po ceste sme si ešte dali jednu keš (8/8 Srbsko), a o pol tretej sme boli v Sofii. Jožko nás pred odletom chcel zobrať niekam na obed a potom ešte na kopec nad mesto. Obed bol v pohode, Jožko si dal nejaké jazyky a divil sa, že my nechceme. Čiky si objednal rybu, len zabudol povedať ktorú, tak mu nič neurobili. Na druhý pokus sa podarilo, ale aj vďaka pomerne ležérnej obsluhe sme v reštaurácii strávili viac času ako bolo naplánované. Jožko trval na tom, že ten výhľad na mesto musíme vidieť, tak sme vyrazili na kopec. Majú tam reštauráciu z dávnych dôb, keď Bulharsku vládli komunisti, s terasou s parádnym výhľadom na mesto. Reštaurácia už nefunguje a za výhľad sa platí, aby mal ten vrátnik na výplatu. Kochali sme sa kochali, až sme skoro lietadlo nestihli. Jožko všetko zachránil vražednou jazdou skúseného Sofijčana, povyskakovali sme na letisku z auta, rýchle pusy na rozlúčku a už sme s Čikym bežali na check-in. Oto to mal jednoduchšie, letel o hodinu neskôr. Prísť na letisko na poslednú chvíľu znamenalo, že sa s Čikym počas letu nebudeme držať za ruky, lebo lietadlo bolo plné a už nemali voľné sedadlá veľa seba. Takto vzdialene sme šťastne pristáli vo Viedni, 3 minúty pred odchodom Čikyho autobusu do Bratislavy. Keďže ale on si kúpil lístok na ten slovenský (ja som mal rakúsky), tak tam nastupovali všetci Slováci nachádzajúci sa v tej chvíli na letisku. A keďže ich bolo požehnane, stáli tam ešte aj o 15 minút, keď sme dorazili k autobusu my. Zamával som mu a už tam bol aj môj autobus. S cudzím autobusom so slovenským šoférom sa Slováci asi boja cestovať, lebo bol opäť prázdny. Mohol som si preto natiahnuť nohy v prvom rade skoro až po sklo a vychutnať si cestu do Bratislavy. Pre mňa sa vydarený víkend skončil o 21:50 v Petržalke.
