Gadžo v Tokiu alebo čo som vypozoroval v Japonsku (1)

 

Úvod píšem nakoniec, text je dlhý aj bez neho a to som ho ešte musel rozdeliť na dva diely. Takže stručne – môj strýko Marek bol pred rokom služobne v Tokiu a tak sa mu to zapáčilo, že sa sem musel vybrať ešte raz. Keďže už nemal tlmočníka, tak som sa do zájazdu dostal aj ja a zobrali sme so sebou ešte bratranca Filipa. V januári sme zohnali lacné letenky na máj a už sme sa len tešili, kedy to príde.

Leteli sme v stredu 30.4. z Budapešti s pomerne krátkym medzipristátím v Katare. Po odlete z Budapešti zaujali vedľa nás sediace dámy v rokoch, ktoré sa hneď po nastúpení do lietadla začali osviežovať alkoholom z vlastných zásob a potom aj proviantom poskytnutým personálom. Bohužiaľ niekde nad Tureckom jedna z nich odpadla a to doslova. Zosunula sa v sedadle do bezvedomia a nastal chaos. Personál pobehoval, hľadal sa doktor, pani nereagovala, stewardky blokovali uličku, ľudia chceli chodiť na záchod, čo tam potom, že tu niekto kolabuje. Nakoniec prišiel nejaký mladý lapiduch a dával tetu dohromady. Začali sme premýšľať, kde mŕtvolu pilot vyloží, koľko budeme meškať a kedy vlastne doletíme do Tokia. Kým sme to celé domysleli, tetuška sa prebrala a vďaka neustálej opatere prežila až do Kataru. Tam do lietadla nabehli zdravotníci a začali sa jej intenzívne venovať. No a keďže sedela hneď cez uličku pri nás, nemohli sme vystúpiť. Nakoniec sa nám to podarilo, autobus chvíľu čakal na pacientku, tá asi nemala dobré poistenie tak sa prebrala a na sanitku sa vykašľala. Z Kataru ešte 9 hodín a pristávali sme v Tokiu vo štvrtok večer. Z letiska je šikovné vlakové spojenie každú chvíľu do mesta, stačilo kúpiť správny lístok, nájsť správne nástupište (spoločností a tratí je niekoľko) a už sme fičali do mesta. Stret s kultúrou zatiaľ žiadny, pretože toto je vláčik len pre cudzincov, lístok kúpite len na pas, ktovie prečo. Vlak bol taký normálny, do 120 km/h, ale nestál nikde a do mesta to trvalo len 40 minút. Výstup na Tokyo station, čo je hlavná železničná stanica v meste a prvý kontakt s dopravným systémom.

Tokio má 13 liniek metra a 290! staníc, prevádzkujú ho ale dve spoločnosti, plus je tu sieť železničných liniek, ktoré prevádzkuje niekto tretí a medzi nimi sa dá prestupovať. Kto si myslí, že metro pozná, lebo sa previezol v Prahe z Muzea na Vinohrady, tak vie prd. Všetko tu je prehľadné, linky majú svoje farby a stanice okrem názvov aj svoj číselný kód, napr. E13. Toľko teória. V skutočnosti je to jeden veľký bordel, spleť tunelov, spojovacích chodieb, milióny pohybujúcich sa ľudí, nekonečné presuny medzi stanicami a medzi metrom a vlakom. Všade na vás kričí nejaký policajt či čo (neskôr sme zistili, že je to len jeden z tisícov zbytočne pracujúcich Japoncov, tento má napríklad na starosti pri príchode metra kričať že prichádza metro, otvárajú sa dvere, pri odchode kričí, že sa dvere zatvárajú a metro odchádza… Aspoň si myslím.) Pri prestupe medzi vlakom a metrom prejdete niekedy aj kilometer, hoci na mapke je to jedna a tá istá stanica. Čo sa týka platenia, pre turistu sú ideálne čipové karty (dajú sa kúpiť aj jednorazové alebo denné/dvojdenné lístky), ktoré platia všade a pri návrate domov ich na letisku vrátite. Japonci ale nie sú žiadni blbci, na príchod Slovákov sú pripravení a lístok/kartu potrebujete nielen pri vstupe do metra/vlaku ale aj pri výstupe, čierni pasažieri nehrozia. Platí sa za prejdenú vzdialenosť, ktorú systém skontroluje pri výstupe. Ak na karte nie je dosť peňazí, prípadne ste si kúpili lístok menšej hodnoty, pri výstupe z každej stanice je tzv. “fare adjustment machine”, kde rozdiel doplatíte a turnikety vás pustia von. Krásne jednoduché. Cena je rovnaká za niekoľko staníc, čo znamená, že najhoršie je prejsť jednu, dve stanice. Na každej stanici je nakreslené, koľko to stojí do ktorej stanice, ale to je tak na konskú hlavu. Proste stačí tú kartu prikladať na turnikety pri vstupe a pri výstupe, a keď vás to nepustí von, tak kartu musíte dobiť. Za ten týždeň sme si zábavy s hromadnou dopravou užili dosť, celé to stálo okolo 4000 yenov / 28 eur. Žiadna sranda ale nikto netvrdí, že Tokio je lacné.

Tokio je veľké mesto a my sme si ho (nechtiac) užili v ten najlepší čas – medzi 29.4. a 5.5. je tzv. Golden week - týždeň, kedy majú Japonci 4 dni štátnych sviatkov, niečo ako naše vianoce a veľká noc dohromady. Vtedy sú všade výpredaje, ľudia cestujú, vyberajú dovolenky a väčšina sa ich nahrnie práve do Tokia.

Japonci sú zaujímavý národ, ktorý sa na verejnosti venuje hlavne dvom činnostiam – hrajú hry na mobiloch a spia. V momente, ako sa Japonec zastaví (semafór, metro, autobus, reštaurácia…) vytiahne mobil a niečo robí. Mal som pocit, že sms-kujú, alebo surfujú, ale oni normálne skoro všetci hrajú hry. Deväť z desiatich Japoncov to robí, obzriete sa okolo seba a všetci držia v rukách mobily. Niekedy aj počas chôdze, prípadne jazdy na bicykli. Druhá vec je spánok. Ak sa nehrajú s mobilom, tak spia. V metre vám kedykoľvek pristane na ramene spiaci Japonec. Ale spia aj vo fastfoode, v múzeu, na lavičke v parku. Keď sme boli pozrieť prírodovedné múzeum, skoro všetky lavičky boli obsadené spiacimi návštevníkmi, jeden to dokonca zalomil za počítačom, kde mal študovať zvieratstvo južnej pologule. Ktovie, čo robia doma.

Ak sa tieto dve činnosti kombinujú, tak je to dosť nepríjemné. V Japonsku je všetko malé, oni sú malí, domy sú malé (okrem tých veľkých), porcie sú malé, dvere sú malé. V McDonalde (mimochodom naša najobľúbenejšia japonská reštaurácia) si objednáte strednú porciu so stredným nápojom (veľké verzie ani nepoznajú) a nemáte si kam sadnúť, pretože samotná reštaurácia je malá a aj tých pár miest je obsadených ľuďmi, ktorí sa buď hrajú na mobiloch alebo spia. Bohužiaľ Japonci sú tak slušní, že nikoho nenapadne vyhodiť hostí, z ktorých už nie je žiadny úžitok a zaberajú fleky. Proste čakaj alebo choď inam. Vždy s úsmevom.

Japonci sú čistotní. Na uliciach vládne dokonalý poriadok, neustále vidíte upratovačov, ktorí prípadný neporiadok upratujú. Ide to až do takých zvrhlostí, že v lesoparku dedo zametá chodník plný listov. Roboty do dôchodku dosť. Ale takých zbytočných funkcií nájdete v Tokiu strašne veľa. Už bola reč o ohlasovaní vlaku v metre, na inej stanici sme stretli chlapíka, ktorý len stál a držal tabuľu so šípkou niekam. A v prípade potreby aj dával miestnym informácie. Alebo ak sa niečo deje na ceste – oprava, smetiari zastanú na 10 sekúnd – tak sú tam hneď aspoň dvaja, na sebe reflexné vesty, v ruke svietiaca palička, ktorí o tom dávajú správu širokému okoliu. Teda idú smetiari, dvaja zberajú koše a dvaja stoja pri aute a upozorňujú ostatných, že je tu smetiarske auto. Alebo stoja pri kanáli, ktorý je obkolesený zábranami a dávajú na známosť, že je tu otvorený kanál. Prípadne sme stretli jedného, ktorý stál pri rekonštruovanom vjazde do tunelu, všade betónové zábrany a milión značiek a on tam poctivo okolo prechádzajúcim autám ukazoval, že je tu uzavretý tunel. Keby niečo. Radosť platiť takých zamestnancov. Ďalšia partia je určená na regulovanie áut vychádzajúcich z parkoviska alebo na parkovisko. Proste celý deň stoja na chodníku a ak náhodou ide auto z ulice odbočiť, tak ožijú a ukazujú chodcom, že ho majú pustiť, prípadne naopak. Niečo podobné som videl aj na Filipínach, ale tam bola len hromada zbytočných policajtov regulujúcich fungujúce svetelné križovatky, tu je takých funkcií podstatne viac. Na trojmetrovom prechode pre chodcov stojí z každej strany jeden vo veste s paličkou. Počas zelenej vystúpia na cestu a mávajú paličkami, že môžme prechádzať. Popritom celý čas niečo kričia, asi pokyny pre nevidiacich. Inak Japonci dosť kričia, v metre na vás kričia, na prechode na vás kričia, pred obchodom na vás kričia reklamní agenti, v obchode kričia ďalší reklamní agenti, celkovo sa tu dosť kričí, na to aký je to kľudný národ.

 

Na uliciach sa nefajčí a neje (priama súvislosť s poriadkom). Fajčiari majú vyhradené miesta na verejnosti, kde sa zgrupujú, väčšinou to nefajčiarom nevadí. Ale v reštauráciách sa fajčí, tiež oddelene, ale keďže väčšina Japoncov nefajčí, tak voľné miesta sú práve pri fajčiaroch… Jedenie na verejnosti je tabu, všetko čo si kúpia, skonzumujú hneď na mieste. Ono sa to veľmi ani nedá inde jesť, keďže majú v ruke neustále mobil…

V Japonsku sa jazdí a chodí vľavo. Jedine, že by sa chodilo vpravo. To je ten vtip. Sem tam sú výnimky, väčšinou na schodoch metra. Zrazu sa šípky, ukazujúce ľavopravý smer obrátia a všetci idú naopak. Človek má dosť problém prehodiť si to v hlave doľava a ešte mu to stále menia. Miestni to ale dosť dodržiavajú, okrem tých najširších spojovacích chodieb na veľkých staniciach, tam ide každý kde môže. Cyklisti sú samostatná kapitola, tí majú všetko na háku. V Tokiu sú milióny bicyklov, obrovské parkoviská, na krátke vzdialenosti ideálna preprava. Všetky chodníky sú obojpohlavné, akurát že väčšinou to majú cyklisti v trubke a jazdia v pruhoch pre chodcov. A dosť často jazdia cez ulicu na červenú, asi chyba v matrixe.

Japonsko je krajina výdajných automatov. Vraj je ich v krajine 5 miliónov a nedávajú len nápoje ale aj jedlo, cigarety, oblečenie, poistenie. Vraj. Ja som videl len tie nápojové a keksíkové. Sú na každom rohu. Doslova. Problém je, že človek si chce dať pepsi a ako na potvoru sú v automate len tie japonské vody neznámeho obsahu a príchute. Zjavne to nikto nepije. V podstate som sa z automatu za celý týždeň nenapil, normálne sladké vody boli vždy vypredané. Ale na každom rohu je malý supermarket, kde sa dá kúpiť všetko, čo človek potrebuje. A Japonci majú potreby časté, pretože tie supermarkety sú ešte častejšie ako tie výdajné automaty. Je to príjemné, človek si proste zmyslí, že by si dal kávičku, keksík, alebo (ehm) sladkú vodu a hneď je na dosah nejaký obchodík. Výhodou automatov a aj takýchto minimarketov je, že sa tam dá platiť tými kartami do metra, takže karta funguje ako taká viacúčelová platobná karta. Japonci majú milión drobných mincí, ktoré nemajú žiadnu hodnotu, takže pri takomto platení ste ušetrení drobných peňazí, ktoré by vám automat vydal.

Ešte jednu japonskú zaujímavosť musím spomenúť – jedlo z umelej hmoty. Japonci majú pravdepodobne malú predstavivosť, alebo sa im nechce čítať – každá reštaurácia má výklad, kde sú modely jedla, ktoré podávajú. Plus tí, ktorí modely nemajú, majú zasa menu s fotkami svojich jedál, vrátane fastfoodov. Takže keď stojíte v rade na jedlo (a stojíte v princípe všade), tak vám obsluha vrazí do ruky menu, z ktorého si vyberáte, čo budete konzumovať. Toto celé by nebola taká sranda, ale v Japonsku je pomerne veľký priemysel, ktorý tieto umelé jedlá vyrába a vo veľkom sa predávajú. Prešli sme si jednou uličkou plnou takýchto obchodov s umelinou a spadli nám sánky. Snaha kúpiť si umelý hamburger ako milú spomienku na japonskú úchylnosť nás prešla v momente, keď sme zistili, že ten burger stojí 700 eur! Asi tak.

Keď už sme pri tom, Japonci veľmi radi stoja v radoch. Na hocičo. Pred každou reštauráciou sú rady (už sme si vysvetľovali, že je všetko malé), takže vonku stojí obsluha, ktorá sa usmieva a púšťa ľudí dnu podľa toho, ako sa uvoľní miesto. A samozrejme hneď vám vrazí obrázkové menu do ruky, aby ste si medzitým vybrali. Nikto ale nestresuje a všetci sú v pohode (aj keď vnútri polovica ľudí nič nekonzumuje, len sa hrá s mobilmi). Stoja sa rady na autobus a metro. V metre sú presne označené miesta, kde zastaví vlak a tam sa pekne grupujú ľudia v trojiciach. Ak by náhodou niekto bol z toho zmätený, určite sa nájde uniformovaný muž, ktorý ho usmerní. Podobne stoja na zastávkach aj Filipínci. No a stojí sa aj pred obchodmi, lebo Japonci nedovolia, aby ste sa vnútri tlačili. Takže kto sa nevojde, stojí v rade vonku.

Japonci sú staromódni, hotovosť je v Tokiu kráľom. Aj keď sa dá kartou platiť skoro bežne, bez hotovosti neprežijete. Napríklad za dopravu sa vôbec nedá platiť kartami, predplatenú kartu musíte kúpiť za hotovosť, aj ju následne v hotovosti dobíjať. Ale potom už môže slúžiť aj ako platobná karta. No a už vôbec sa nebavme o internete. Na to, ako technologicky sú Japonci na výške, s internetom je to bieda. Teda s tým zadarmo. V podstate nula bodov. Na letisku pri prílete sme si vyzdvihli nejaké prihlasovacie údaje, ktoré cudzinci môžu používať v rámci mesta, ale dosť dlho nám trvalo, kým sme našli miesto, kde takáto wi-fi bola. Aj keď na mapke je ukázaných milión miest (a na internete je ich ešte oveľa viac), tak v podstate za týždeň sme narazili len na jedno. Pekný paradox. Aby ste zistili, kde sú wi-fi zadarmo, musíte si to pozrieť na internete. Ale ako, keď ten internet ešte len hľadáte? V McDonalde, Starbucks a podobných osvedčených miestach ani nechyrovali o wi-fi zadarmo. Toto bolo sklamanie, v podstate internet len na hoteloch.

Toľko o Japoncoch. O tom, čo sme videli, niekedy nabudúce.

Víkend na Balkáne alebo 7 krajín za 2 dni

 

Keď bolo koncom júla gymko vo Viedni, Jožko nás opätovne pozýval na návštevu Sofie, kde momentálne žije. Letenky vraj lacné a krajina oplýva medom a mliekom, alebo tak nejako to hovoril. Pre mňa to bolo zaujímavé preto, že zo Sofie sa dá v pomerne krátkom čase obsiahnuť niekoľko krajín, kde som ešte nenašiel žiadnu keš, takže by to bola vítaná príležitosť, vylepšiť si štatistiku (veď nakoniec je to o bodoch alebo čo). Jožko s takýmto typom výletu nemal problém, tak sme sa dohodli, že posledný septembrový víkend skočím za ním a skúsime nájsť keše v toľkých krajinách, v koľkých sa bude dať – proste brutálna geocachingová štatistika. Neskôr sa pridal Čiky a nakoniec aj Oto, takže sme dali dokopy štvorčlennú výpravu.

Takáto akcia nie je žiadna sranda, chce to dobrú prípravu a nič nepodceniť. Naplánovali sme celý víkend na minúty, Jožko zodpovedne vypracoval excelovský itinerár, ja som zoptimalizoval trasu a všetci sme si vymenili 159 e-mailov, ako nám tesne pred odletom oznámil štatistik Čimpo. Vyšlo mi, že by sme reálne mohli navštíviť 7 resp. 6 krajín (podľa toho, či uznávame Kosovo alebo nie) a aj tie keše by sa tam s väčším či menším šťastím nájsť dali. Konečný plán bol priletieť v piatok večer do Sofie, presun autom do Skopje a tam prespať. V sobotu vyraziť skoro ráno a cez Kosovo, Albánsko, Čiernu Horu, Srbsko sa dostať večer do Bosny. V nedeľu presun späť do Sofie. Kritická len sobota, veľa hraníc, cesty neznámej kvality a vyše 600 kilometrová trasa. V Skopje sme si zabezpečili ubytovanie vopred, v Bosne to bol väčší oriešok, v Goražde sme našli jeden jediný hotel, ktorý ale nemal nefajčiarske izby, tak sme to nechali otvorené, niečo sa tam nájde …

V piatok sme mali s Čikym kúpené lístky z Bratislavy na letisko do Viedne, potom nás o štvrtej čakal let do Sofie. Oto sa na expedíciu prihlásil neskoro, keď už neboli lacné bulharské letenky, tak letel s Austrianom o čosi skôr a mal nás v Sofii čakať s Jožkom na letisku. Hneď po prílete smer Skopje. Toľko plán. V skutočnosti som si počkal v Petržalke na autobus, Čiky mal nastupovať skôr. Ešte sme si vymenili SMS, že je všetko ok a sme na mieste (každý na svojom). Prichádza autobus, nastúpim a Čiky nikde. Nemohol som ho prehliadnuť, lebo v autobuse bolo len pár ľudí. Overovací telefonát:

Ja: Čiky kde si?

Čiky: V autobuse do Viedne

J: Aj ja ale ty tu nie si.

Č: Veď ani ty tu nie si.

J: Tak to budú asi autobusy dva

A tak aj bolo. Lístky sme síce kupovali naraz, každý za svojim počítačom ale vôbec sme si nevšimli, že každý u inej spoločnosti. Ja som si nevedomky ale vybral lepšiu, išli sme po diaľnici a na Čikyho, motkajúceho sa po dedinách, som musel 20 minút čakať.

Do odletu sme mali ešte čas, tak som sa rozhodol, že sa geo-zahrejem a skúsim odloviť najbližšiu keš na parkovisku. Ako vždy, ľahké keše sú pre mňa väčšinou zakliate a po 15tich minútach som to vzdal. Let do Sofie je (tak ako väčšina v Európe) pomerne krátky, čas akurát tak na malé občerstvenie a už sme klesali na pristátie. Na víkend sme všetci vyrazili len s príručnou batožinou (veď čo už také by sme potrebovali na dvojdňové sedenie v aute), takže po prílete sme okamžite vyrazili von z budovy hľadať našich spolupútnikov, ktorí nás mali čakať. Dotieravých taxikárov sme sa úspešne zbavili, veď my máme odvoz…

Krajina č. 1 – Bulharsko

Nečakane nás nečakal nikto. Ale došla mi sms-ka od Ota, že si máme vziať taxík, prísť za ním do centra a Jožko sa k nám pridá neskôr. No, čo už je toto za začiatok tripu, naplánovaného na minúty. Jeden taxík sa tam ešte našiel, tak sme nasadli, ukázali adresu a vyrazili. Taxikár bol veľmi zhovorčivý, rozprával nám historku, ako sa za socializmu vybral s rodinou na Trabante do Bratislavy a ako ho tam všetci posielali ubytovať sa na Zlaté piesky (!). Zábavná historka, minimálne pre taxikára. Po chvíli (6 kilometrov - celý víkend som samozrejme zdokumentoval, keďže pár GPS sme so sebou mali) nás vysadil pred barom a vypýtal si  ako pre nás kamarátov zo Slovenska – symbolických 10 EUR. Bolo mi jasné, že nás ide obabrať, už z Filipín mám skúsenosť, že čím väčší je taxikár kamarát, tým viac ťa chce podviesť, ale 10 EUR som nechcel riešiť. Jožko potom potvrdil, že to malo stáť 7 leva, čiže 3,50 .

V bare sme sa pridali k Otovi, ktorý nám oznámil, že Jožko sa pred dvomi hodinami dozvedel, že má od budúceho týždňa v práci padáka a musí si niečo zariadiť. Odjazd zatiaľ nejasný. Fajn, dali sme si pivo aj my dvaja a začali rozvíjať možné scenáre. Hlavný problém bol, že aj v prípade realizácie nášho tripu, sa nám začal posúvať čas odchodu zo Sofie, čo zatiaľ nebolo dramatické (bolo niečo pred siedmou, čakala nás 3 1/2 hodinová cesta do Skopje) ale kedy vlastne Jožko príde (a či), sme vôbec netušili. Našťastie len po dvoch pivách Jožko napísal, že sa máme chystať na odchod. A naozaj, s Otom sme sa ešte vybrali na blízku keš do metra (1/8, Bulharsko) a keď sme sa vrátili k baru, Jožko už parkoval na krajnici a nakladal veci. Situácia v práci vraj nie je taká dramatická, ako by sa mohlo zdať, a nebudeme si kaziť víkend. O pol deviatej miestneho času sme vyrazili na 235 kilometrovú cestu do Skopje. Jožko ako držiteľ služobného auta si vyhradil na víkend miesto vodiča, čo nám v tejto chvíli nevadilo ale ešte sme netušili, čo nás to bude stáť. Cesta prebehla bez problémov, len sme si museli začať privykať na Jožkov štýl brzda-plyn a veľmi voľný výklad dopravných predpisov (okrem mňa si na to zvykli všetci, teda na to s tými predpismi). Brzda plyn nám ale aspoň na zadných sedadlách robila problémy celý víkend, čiastočne sme sa bránili pravidelným striedaním obsadenia predného sedadla. Sústavné porušovanie predpísaných rýchlostí Jožko zdôvodňoval tým, že si už chce čo najskôr dať pivo (tento argument platil od piatka večera do nedele večera v podstate neustále).

Krajina č. 2 – Macedónsko

O jedenástej sme dorazili do Skopje, voláme na dohodnutý kontakt a nastal maličký problém. Pri rezervácii ubytovania si Jožko neuvedomil, že okrem Bulharska, v ktorom žije, majú všetky ostatné krajiny nášho výletu čas posunutý o hodinu dozadu, takže keď objednal vrátnika k nášmu apartmánu na polnoc, v skutočnosti sme dorazili o jedenástej a chlapík nebol pripravený a na mieste. Vyriešili sme to veľmi operatívne, zašli sme si na večeru do neďalekého podniku a tam sme ho počkali. Večera bola výborná, ceny balkánske, teda nízke a obsluha veľmi uspokojivá. Objednaný apartmán bol skutočne kráľovský, izby síce malé ale ústredná hala/obývačka/kuchyňa/jedáleň obrovská. Dokonca aj malý balkónik s výhľadom na Millenium Cross.

Na sobotu bol naplánovaný v podstate celý program, piatok a nedeľa boli len presunové dni. Zo Skopje sme vyrazili o siedmej, čakalo nás vyše 600 kilometrov a 6 krajín. Hneď za Skopje sme si dali prvú keš (2/8 Macedónsko), prevedením nič zaujímavé ale to nás čakalo v podstate celý deň. Balkánske krajiny sú zatiaľ z pohľadu geocachingu nerozvinuté, keší je pomenej, zakladajú hlavne cudzinci na dovolenkách a hľadajú hlavne Česi na výpravách za bodmi… Aj našim cieľom bolo na geomape vyškrtať ďalšie krajiny a história sa nepýta, či si našiel peknú keš, ale či si našiel niečo v Albánsku, prípadne v Macedónsku. Priebežný čas – 7:30.

Krajina č. 3 – Kosovo

Kosovská hranica bola v pohode (v podstate všetky hranice, ktoré sme prešli - a bolo ich naozaj dosť - boli bez akýchkoľvek problémov a nikde sme nečakali viac ako 10 minút, podľa toho, koľko áut bolo pred nami. Zaujímavosťou v celom Kosove bolo, že sme skoro nevideli kosovské vlajky. Všade, vrátane hranice, viali vlajky albánske. Domáci majú teda o svojej identite jasno. Slovensko zatiaľ Kosovo neuznalo. Paradoxne ho neuznáva ani americký Groundspeak (USA majú veľký podiel na vzniku Kosova a uznali ho okamžite, Clinton tam má sochu aj ulicu), ktorý stojí za geocachingom, takže na samostatnú vlajočku v profile si ešte musíme počkať. Groundspeak sa v otázkach krajín riadi akýmsi zoznamom od OSN, kde Kosovo stále samostatné nie je, je tam ale napríklad samostatne Guernsey alebo Channel islands. Kosovo je “zaujímavé” aj tým, že ako jediná krajina v Európe neuznáva zelenú kartu a policajti nám vyrubili kosovskú poistku v hodnote 30 EUR. Ale certifikát z tlačiarne je pekný. Hneď za hranicou sme zaknihovali prvé a jediné DNF, teda keš sme nenašli. Zbytočne polemizovať, mala tam byť, popis jasný, samé úspešné logy ale proste tam nebola. Našťastie Kosovo je jedinou výnimkou medzi susedmi a keší je v tejto krajine požehnane. Mali sme po ceste niekoľko ďalších možností, takže sme sa nezdržiavali. Musím povedať, že sme dostali počasie ako na objednávku, väčšinu soboty svietilo slniečko, teploty až po 27 stupňov a len podvečer trochu pršalo. Cesta Kosom viedla horami, zo Skopje sme z hladiny 300 m.n.m. vystúpali postupne až do 1500 metrov a potom zasa klesali na 380 metrov v meste Prizren. Medzitým sme našli keš Monumental (3/8 Kosovo-Srbsko), ktorá bola ukrytá v pamätníku/pomníku UCK, čo je Kosovská oslobodenecká armáda. To boli teroristi alebo osloboditelia, resp. chvíľu boli teroristi, potom neboli a stali sa z nich osloboditelia. Záleží od uhlu pohľadu. Kto chce, môže si naštudovať zjednodušené reálie z Kosovskej vojny. Týchto pomníkov je strašne veľa po celej krajine, väčších či menších, každý padlý si podľa miestnych zaslúži pomník. Nakoniec sme sa dostali z hôr do mesta Prizren, kde sme si dali prestávku. Prizren je pekné mesto s pohnutou históriou, v stredoveku centrum srbského štátu, potom dlho pod tureckou nadvládou, v 20. storočí sa stalo centrom albánskeho nacionalizmu. V roku 2004 boli v meste zničené všetky srbské pamiatky – kostoly, kláštory, seminár, ako aj celá srbská štvrť a všetci Srbi boli z mesta vyhnaní. Obzreli sme mešitu z roku 1615, kamenný most z tureckých čias a vydali sa na cestu do Albánska. Priebežný čas – 9:50.

Krajina č. 4 – Albánsko

Za mestom Prizren sme narazili na diaľnicu, ktorá má po dokončení spájať Prištinu s Tiranou. Aj ten kúsok nás potešil, po divokej jazde v kosovských horách sme si potrebovali oddýchnuť. Všetkého dočasu a oddychu po albánsku hranicu. Diaľnica na albánskej časti má svoje špecifiká, napríklad na mostoch Albánci dosť ušetrili, keď postavili vždy most len pre jeden pruh diaľnice. Nanešťastie pre nás boli mosty postavené v smere Albánsko – Kosovo. V našom smere končila diaľnica vždy pred mostom bez varovania, bez značiek, pruhov, bez čohokoľvek. Proste zrazu bola pred nami diera a údolie, prípadne rieka. Bolo potrebné prejsť do protismeru, cez most sa išlo v jednom pruhu a za mostom sa pekne vrátiť do svojho dvojpruhu. Jožko našťastie prvý most zvládol v plnej rýchlosti a potom už bol obozretnejší. Hneď za hranicou cieľ našej cesty – mesto Kukes. Trochu sme sa pomotali po meste, navigácia sa s nami pohrala, ale nakoniec sme dorazili na potrebné súradnice. Toto bol kritický bod dnešného dňa, jediná možná albánska keš, dosť problematická. Už párkrát zmizla, zmenila súradnice, tvar a ktovie čo ešte. Chvíľu sme sa s Otom potrápili ale nakoniec to našiel a dokonca aj geocoin sme tam objavili. (4/8 Albánsko). Priebežný čas – 10:50.

Čakal nás highlight dnešného dňa, 40 kilometrový úsek cesty SH23 na kosovskú hranicu. Prvých pár kilometrov je pekne vyasfaltovaná, ale potom asfalt na dlhý čas zmizol a išli sme po kamenistej, prašnej ceste plnej väčších či menších dier. Dokonca sa oproti objavil kamión, asi chcel ušetriť za mýto. Auto dostalo zabrať, po chvíli sme pred seba pustili miestneho znalca, ktorý sa obratne vyhýbal všetkým jamám, ako keby dochádzal do Kukes každý deň. Bohužiaľ asi po 10tich kilometroch odbočil mimo našu cestu a opäť to bolo na Jožkovi. Prešli sme cez pár dedín, Albánsko je skutočne chudobná krajina a toto bol albánsky koniec sveta (alebo bežná realita?). Príroda okolo ale bola nádherná a verím, že sa tu niekedy opäť vyberieme, ideálne bez auta. Celkom mi to pripomínalo filipínske horské cesty, ktoré boli tiež dosť provizórne, akurát tam sme pozerali do niekoľkostometrových údolí. Zdalo sa nám to nekonečné, ale nakoniec sme sa vyštverali do sedla na kosovskú hranicu. Iný svet, iné cesty a boli sme späť v civilizácii. Priebežný čas – 12:10.

Počas (druhého) prejazdu Kosovom sme si urobili krátku prestávku v meste Pec, kde sme sa naobedovali a vyrazili sme ďalej. Všetko prebiehalo doteraz presne tak, ako sme naplánovali. Na obed sme ale špeciálny čas nevyčlenili, spolu s mierne hustejšou premávkou v meste sme pri odchode nabrali “meškanie” necelú hodinu oproti plánu. Táto hodina nám ale vydržala až do konca a je neuveriteľné, ako sa nám podarilo celý plán dodržať. Za mestom nás čakali úžasné serpentíny na čiernohorskú hranicu, niečo ako Branisko ale x-krát znásobené. Na niekoľkých kilometroch sme vystúpali až do 1800 metrov. Tu sa aj zatiahlo a začalo mierne poprchávať, odmenou nám ale bola úžasná dúha.

Krajina č. 5 – Čierna Hora

Hneď za hranicou sme mali ďalšiu keš s príznačným názvom – Take a rest between the lines. Keš sa nachádza medzi hraničnými prechodmi oboch krajín, čo je niekoľkokilometrové územie nikoho. Názov ale nie je úplne presný, odpočíval len Jožko s Čikym, my dvaja s Otom sme sa museli vyškriabať na slušnú skalu pri ceste. Napriek krátkemu dažďu sa to podarilo a zapísali sme sa do logbooku už v piatej krajine (5/8 Čierna Hora). Rozcvička nám padla celkom vhod, vzhľadom na to, že celý deň sedíme v aute. Priebežný čas – 15:30.

Hornatou Čiernou Horou sme potom prefrčali bez ďalšej zastávky, krajina okolo sa nám páčila, domy boli podstatne udržiavanejšie ako v ostatných krajinách, celkovo to vyzeralo príjemne. Ortodoxné kostoly sa striedali s mešitami, rovnako ako aj príslušné cintoríny. Celý deň sme sa vlastne pohybovali po zmiešaných moslimsko-kresťanských územiach. Na mnohých miestach bolo vidieť stopy po relatívne nedávnych vojnách.

Krajina č. 6 – Srbsko

Hneď za hranicou nás čakala keš, ktorá bola zverejnená len nedávno, presne na našej trase a dlho som sa tešil, že tu dáme FTF (nájdeme ju ako prví). Mesiac pred našim odchodom sa ju ale neúspešne pokúšala nájsť dvojica kešerov z Nemecka, čo ma dosť prekvapilo. Keš to mala byť jednoduchá, autor dal aj veľmi popisné fotky, tak bolo divné, že hneď prvý pokus o nájdenie bol neúspešný. Autor, ako sa na správneho Balkánca patrí, na neúspech nijako nereagoval, keš neskontroloval a my sme sa tu zastavili len preto, že bola naozaj len pár metrov od cesty. Hľadali sme asi dve minúty, keš bola presne tam, kde mala byť a netuším, čo tam tí Nemci stvárali. Každopádne, zalogovali sme vôbec prvé Otove FTF a dokonca v Srbsku (6/8, Srbsko). Rýchlo sme si prezreli pekný kláštor a išli sme ďalej. Priebežný čas – 17:20.

Jožko sa v podstate celý deň ponáhľal na večerné pivo, predpisy-nepredpisy, až sa mu to v Srbsku stalo osudným. Fičí si to Jožko okolo kolóny cez plnú čiaru v ľavom pruhu, keď tu zrazu na neho prekvapene pozerajú z kraja cesty dva páry policajných očí. Okamžite sa zaradil, ale ani neviem, či sme si všimli, že policajti sadli do auta a pustili sa našim smerom. Každopádne o 20 sekúnd si to netrpezlivý Jožko opäť strihol cez plnú. To už policajti vzadu nevydržali, zapli majáky a odstavili nás vedľa cesty. Ja som si myslel, že za toto ho zavrú aspoň do pondelka v miestnej base, ale Jožko sa ukázal ako zdatný obchodník ovládajúci všetky vyjednávacie techniky a po piatich minútach to vyriešil s policajtmi jedinou bankovkou. Tou našou, samozrejme. Už sa stmievalo, takže sme toho veľa okolo cesty nevideli až sme došli na poslednú hranicu.

Krajina č. 7 – Bosna/Hercegovina

V Bosne už potme, ešte k tomu je to tam samý tunel. Na pivo sme sa už tešili všetci, čakal nás už len krátky úsek do cieľa v Goražde. Rozhodli sme sa, že najprv nájdeme keš a potom pohľadáme ubytovanie. Keš sa nachádzala na kopci nad mestom, mala byť spomienkou na vojnu v Bosne, ale potme to už bolo úplne jedno, hľadali sme to v lesíku s baterkami, takže sme nič okolo aj tak nevideli. Tadááááá. (7/8 Bosna). Plán vyšiel dokonale, o 20:05 sme našli aj poslednú dnešnú keš, čo znamenalo, že dnes sme zvládli 6 krajín, spolu 7, v každej jednu keš a plán bol splnený na 100%. Ostal nám už len taký detail, nájsť ubytovanie. Po ceste na kopec sme videli smerové tabule, ukazujúce na nejaký turistický komplex, slabých 15 km za mestom. Chlapcov napadlo, že sa tam pôjdeme pozrieť, či niečo nemajú. Vedeli sme, že v meste je to s ubytovaním horšie, na webe len jeden fajčiarsky hotel. Chyba chyba chyba! Asfaltová cesta po chvíľke skončila a ocitli sme sa virtuálne znova v Albánsku. S tým rozdielom, že bola tma. 15 kilometrov bolo nekonečných, dorazili sme do cieľa a bol to taký pioniersky tábor s hlavnou budovou a malými chatkami okolo. Oto išiel na výzvedy a vrátil sa so šokujúcou správou, že čašník je ochotný nás ubytovať v jednej z chatiek za ľudových 100 EUR. Taká nehoráznosť nemohla zostať nepotrestaná a vyslali sme ho vyjednávať. Naša ponuka 50% však čašníka nechala chladným a my sme sa museli po tej iste ceste vrátiť do mesta. Výlet do prírody nám trval slabú hodinu a o 21:20 sme už boli v meste ako na koni. Hotel bol fakt len pre fajčiarov, už recepcia bola totálne zahulená, takže sme museli hľadať niečo iné. Orientačné tabule boli veľmi nepresné, skúšali sme podľa nich hľadať asi 4 penzióny ale vždy sme sa stratili. V Goražde to ale poriadne žilo, v centre samá mládež, všade rušno, len my sme stále krúžili okolo bez nocľahu. Skúsili sme sa opýtať taxikárov (2x), buď sme to nenašli alebo mali plno. Po hodine padá strategické rozhodnutie, odchádzame z tohto začarovaného mesta a ideme smerom na Sofiu. Po ceste sem sme tesne pred Goražde videli nejaký penzión, skúsime to tam, alebo pôjdeme až do ďalšieho mesta Višegrad, vzdialeného asi 20 km. Penzión sme našli, bohužiaľ tesne pred nami došiel celý autobus a mali plno. Dostali sme ale tip na ubytovanie vo Višegrade, tak sme sa pobrali tam. Zaparkovali sme vo Višegrade v momente, keď to tam zatvárali, ale zľutovali sa nad nami a dve izby a pár pív nám predali. Jedlo už ale nemali, tak sme sa s Jožkom vybrali cez rieku do centra zohnať kamarátom niečo pod zub. Bolo už po jedenástej v noci, mesto oproti Goražde podstatne prázdnejšie, ale našli sme nejaký fastfood a to bolo pre dnešok všetko.

Ráno sme si dali raňajky a vyrazili smer Sofia. Čakalo nás slabých 500 kilometrov, lietadlo sme mali večer o pol siedmej, času bolo dosť. Po ceste sme si ešte dali jednu keš (8/8 Srbsko), a o pol tretej sme boli v Sofii. Jožko nás pred odletom chcel zobrať niekam na obed a potom ešte na kopec nad mesto. Obed bol v pohode, Jožko si dal nejaké jazyky a divil sa, že my nechceme. Čiky si objednal rybu, len zabudol povedať ktorú, tak mu nič neurobili. Na druhý pokus sa podarilo, ale aj vďaka pomerne ležérnej obsluhe sme v reštaurácii strávili viac času ako bolo naplánované. Jožko trval na tom, že ten výhľad na mesto musíme vidieť, tak sme vyrazili na kopec. Majú tam reštauráciu z dávnych dôb, keď Bulharsku vládli komunisti, s terasou s parádnym výhľadom na mesto. Reštaurácia už nefunguje a za výhľad sa platí, aby mal ten vrátnik na výplatu. Kochali sme sa kochali, až sme skoro lietadlo nestihli. Jožko všetko zachránil vražednou jazdou skúseného Sofijčana, povyskakovali sme na letisku z auta, rýchle pusy na rozlúčku a už sme s Čikym bežali na check-in. Oto to mal jednoduchšie, letel o hodinu neskôr. Prísť na letisko na poslednú chvíľu znamenalo, že sa s Čikym počas letu nebudeme držať za ruky, lebo lietadlo bolo plné a už nemali voľné sedadlá veľa seba. Takto vzdialene sme šťastne pristáli vo Viedni, 3 minúty pred odchodom Čikyho autobusu do Bratislavy. Keďže ale on si kúpil lístok na ten slovenský (ja som mal rakúsky), tak tam nastupovali všetci Slováci nachádzajúci sa v tej chvíli na letisku. A keďže ich bolo požehnane, stáli tam ešte aj o 15 minút, keď sme dorazili k autobusu my. Zamával som mu a už tam bol aj môj autobus. S cudzím autobusom so slovenským šoférom sa Slováci asi boja cestovať, lebo bol opäť prázdny. Mohol som si preto natiahnuť nohy v prvom rade skoro až po sklo a vychutnať si cestu do Bratislavy. Pre mňa sa vydarený víkend skončil o 21:50 v Petržalke.