Adventný Salzburg

Minulý rok si Kaščákovci vyskúšali decembrový Golling, ktorý poznáme len v lete a tento rok presvedčili aj Ali, aby sme to vyskúšali. Objednali sme na jeseň tri izby a pribrali aj Výhonských bez detí. Penzión Torrenerhof opäť nesklamal a 3 noci nás vyšli na 235 EUR, bez detí 186. Vo štvrtok sme vyrazili, keďže nemáme slovenskú známku, tak sme išli cez Maďarsko, vyjde to rovnako a po diaľnici je to pohodlnejšie, stačí sa dostať do Miskolca. Mimochodom, tam už je hotový nový privádzač na diaľnicu, ktorú od leta ťahajú ďalej na sever smerom do Košíc. Do Gollingu je to 840 kilometrov, čo nám s krátkou zastávkou trvalo necelých 9 hodín. Druhé auto vyrazilo po nás a cez Slovensko, došli asi hodinu neskôr. O piatej sme ešte stihli koláčikovú hodinku, keďže v tejto biednej zime (bez snehu a okolo 5 stupňov) tu na rozdiel od leta nebolo skoro nikoho, na parkovisku len pár áut. Večera bola prekvapením. Miesto švédskych stolov nám len ponúkli na výber z dvoch jedál a po večeri zákusok. Veľké sklamanie, keďže ponuka neobmedzeného jedla je hlavným lákadlom tohto hotela. Ešteže bar zostal otvorený za rovnakých podmienok – čapuj koľko vládzeš od deviatej do deviatej. Dnes oslavoval Majo narodeniny, takže nás všetkých pozval do baru na pitie zadarmo. Milý to človek.

V piatok sme vyrazili do mesta. Najprv sme sa všetci presunuli do Hellbrunnu, čo je pekný zámoček s ešte krajším parkom na južnej strane Salzburgu. V areáli bola kopa stánkov na adventné trhy, bohužiaľ sa otvárajú až poobede, takže ráno tu nikoho nebolo. Tak sme sa aspoň prešli po parku a našli aj jednu cache. Potom sme sa presunuli k letisku do outlet centra. Baby tu minule nakúpili kopu vecí, tak sme to skúsili znovu. Tohto roku ale žiadna poriadna akcia a skončili sme akurát s jednou vetrovkou pre deti. Potom sme sa rozdelili – Výhonskí ešte v Salzburgu neboli, tak si kúpili miestne karty a rozhodli sa povymetať v meste všetko, čo sa dalo. Auto ale zdieľali s Kaščákovcami, takže tí sa chtiac-nechtiac pridali. My sme sa vybrali na letisko do Hangáru 7. To je múzeum šéfa Red Bullu, ktorý tu zhromaždil autá, lietadlá ale aj “oblek” v ktorom Baumgartner preletel cez La Manche. Celé je to umiestnené v presklennom hangári, v ktorom je aj vyhlásená salzburská reštaurácia Ikarus. Hangár je veľmi pekný a celé je to zadarmo, takže sa oplatí prísť nakuknúť. Potom sme išli do mesta, len tak sa poprechádzať. V centre sme si pozreli trhy, Ali si dala punč a už sa stmievalo, takže sme vyrazili späť na koláčikovú hodinku. To sme si poriadne užili, lebo hostí bolo málo a báboviek veľa. Personál klasicky východniarsky, kuchár z Košíc, obsluha z Maďarska, Chorvátska a Slovinska, upratovačky od Slovenska až po Balkán.

V sobotu sme si dali samostatný program, “kartári” išli na lanovku a znovu do Salzburgu a my sme sa vybrali pozrieť Hallein. Prešli sme celé mesto až na kopec ku kostolu, kde sme našli pochovaného Grubera. Pre neznabohov, je to autor istej piesne, ktorá sa volá Tichá noc. V Halleine prežil skoro 30 rokov, aj tu umrel, aj je tu pred svojim domom pochovaný. Potom sme sa vybrali do Nemecka. Tohto roku sme ešte nenašli cache v Nemecku, tak prečo nie. Z Halleinu čoby kameňom dohodil, skončili sme v Bad Reichenhall. Príjemné kúpeľné mesto, opäť sme sa prešli po pešej zóne. Všetko pekne vyzdobené, len ten sneh všade chýbal. Poobede sme skočili do aquaparku priamo v Gollingu, kde sme ale nikdy neboli, pretože tam neplatí Salzburgerlandcard. Vonkajšie bazény boli zatvorené, dnu len jeden veľký a vírivka s toboganom, ale bolo málo ľudí, takže zabaviť sa dalo. Večera nás príjemne prekvapila, dočkali sme sa švédskych stolov, takže sme sa poriadne najedli.

V nedeľu už len návrat domov. Cesta rovnaká, len pred Viedňou sme nešli na obchvat ale prešli sme cez mesto, kde sme videli davy ľudí, smerujúcich na trhy do Schönbrunnu. Ešte povinná zastávka v Ikea Budapešt a po siedmej večer sme boli doma.

Ďalšie fotky sú tu.

Ako sme kúpili hrob

Rod Trenklerovcov pochádza zo Saska. V 17. storočí prišli do Liberca, v 18. do Olomouca a v prvej polovici 19 storočia aj na Železnobrodsko. Toto všetko vypátral počas druhej svetovej vojny môj pradedo Rudolf Trenkler, generál zdravotníctva československej armády, toho času bývajúci v Prahe.

<poznámka> Rudolf bol dôstojníkom rakúskej armády, od prevratu 1918 žil aj s rodinou v Bratislave, kde to dotiahol až na generála. To bol prvý Trenkler, ktorý žil na Slovensku. Bohužiaľ na jar roku 1939 ho ako Čecha slovenská vláda v rámci akcie STAS vykopla z Bratislavy a poslala ho rovno do Protektorátu. Pradedo bol pedant, zachovali sa tony dokumentov, aj z tohto sťahovania, vrátane účteniek. Takže vieme, že celé sťahovanie, ktoré prebehlo v júni 1939, stálo pána generála Ks 2327,30. Mimochodom, celá deportácia štátnych úradníkov českej národnosti, vrátane zoznamov vecí, ktoré si mohli zobrať so sebou, až nápadne pripomína iné deportácie z leta 1945. </poznámka>

Primárnym popudom na pátranie po predkoch bolo vypracovanie tzv. Ahnenpassu. Takýto preukaz o árijskom pôvode musel mať každý poriadny občan Ríše. Mimochodom nepriamym dôsledkom tejto honby za pôvodom bol nebývalý rozmach záujmu o genealógiu v Nemecku. Väčšinou stačilo preskúmať 3 generácie ale pradedo to zobral z gruntu a dostal sa až do 17. storočia.

Späť k hrobu. Otcom Rudolfa Trenklera bol Karl Trenkler, narodený 15.9.1841 v Engentáli (dnes železničná zastávka Jesenný neďaleko Železného Brodu). Karl bol zverolekár, najprv v cisárskej armáde u delostrelcov, po svadbe v roku 1869 ale vstúpil do služieb baróna Liebiga na jeho panstve v Smiřiciach. No a v Smiřiciach zostal s malou prestávkou až do svojej smrti vo februári 1909. A tu si vypomôžem citátom z Rudolfových pamätí, ktoré tiež písal počas vojny:

“A tu, dňa 4.2.1909, smrť vykupiteľka ukončila utrpenie jemu a aj jeho okoliu. Na pohreb sme prišli všetci súrodenci. Do jeho mŕtvej tváre som sa už nepozrel. Chcel som, aby mi zostal v spomienkach taký, ako na mňa pozerá z podobizne na mojom pracovnom stole a neľakal ma celý život tak, ako to robila bledá matkina tvár s očami nahor obrátenými.
Pohreb sa konal, podľa jeho želania, zo zámku, zo zámockej kaplnky, kde prežil svoje najkrajšie roky. Sprievod prešiel celým mestom, v ktorom ho mal každý rád, za veľkej účasti došiel na cintorín nad stanicou, z ktorého je nádherný výhľad na celý kraj. Tam leží už skoro 40 rokov v rodinnej hrobke, ktorú dal postaviť, s dcérami tak, ako to hlása pekná doska zasadená do steny.”

Karl Trenkler je teda od roku 1909 pochovaný na cintoríne v Smiřiciach. Spolu s ním aj dve jeho dcéry – Mařenka, ktorá žila len 3 dni a Gustínka, ktorá sa dožila 9 rokov. Jeho traja synovia veľa starostlivosti o hrobku neprejavili, keďže poslednú známu údržbu platil Otto v septembri 1933 a už v novembri dostal z mestského úradu upomienku o neplatení nájmu za hrob od roku 1923…

Toľko dokumenty, ktoré boli k dispozícii. Na jar nás s otcom napadlo, že by sme mohli popátrať, čo je s hrobom teraz. Dedičstvo otcov treba zachovať a keď človek číta rozsiahle pamäte, tak tie súvislosti vníma úplne inak. Preto som 7.4.2014 napísal na MÚ v Smiřiciach, že na ich cintoríne leží môj pradedo a chcel by som vedieť, ako to vyzerá s platbou za hrobové miesto a hlavne, že mám záujem tento hrob ďalej udržiavať. Laicky povedané, núkal som im peniaze za hrob, ktorý bol pravdepodobne desaťročia opustený. Čakal som, že úradníci pod vidinou rýchleho a jednoduchého zárobku budú okamžite reagovať. Nestalo sa tak.

Čakal som týždeň, dva týždne, tri týždne. Čakal som aj mesiac, aj šesť týždňov. Stále nič. 4.6.2014 sa v mojom inboxe zjavil mail s očakávaným predmetom. S hlasno bijúcim srdcom som mail otvoril a nechápavo čítal:

Dobrý den,

hrobové místo prověřujeme. Určitě se ještě ozveme.

Si robia srandu, nie? Nerobili. Preverovali to ešte viac ako 4 mesiace, kým som 14.10.2014 dostal mail, že hrob sa našiel. Keďže ho dlho nikto neplatil, vypadol im zo systému a preto to hľadali tak dlho (Prebehnúť sa po malom cintoríne by im podľa mňa zabralo hodinu). Zároveň som sa dozvedel, že Otto upomienku z roku 1933 zaplatil ale po roku 1937 už nikto za hrob neplatil. Aj niekdajší záujemca o miesto už záujem nemá, takže je hrob úplne k dispozícii. Spätne odo mňa nič nechcú, takže stačí zaplatiť 3500 Kč a hrobka je na 13 rokov moja. Zároveň poslali aktuálne fotky (čiže na tom cintoríne fakt boli).

Treba férovo priznať, že od tohto okamihu už išlo všetko ako po masle. Vyjasnili sme si nájomnú zmluvu a po zaplatení poplatku dnes pristála moja kópia v Košiciach. Karel Trenkler tak môže ešte minimálne 13 rokov odpočívať v pokoji. A potom sa uvidí, také hrobové miesto nemusí byť na zahodenie. A že deti sa budú trepať až do Smiřic? To už mňa trápiť teda nebude…

Ako Miloš letel

Miloš dostal v lete na narodeniny poukaz na tandemový paraglidingový let. Po komplikovaných dohadovaniach o mieste a termíne (nič nevyhovovalo) sa konečne dohodlo miesto – letisko (ehm) pri Čečejovciach, aby to nemal ďaleko z práce. Termín sa niekoľkokrát menil, až napokon včera v noci pilot oznámil, že sa letí dnes o jednej. Z partie, ktorá sa na let poskladala a chcela ho aj vidieť, teda v pracovný deň nebolo nič a o jednej tak na mieste postávali len dôchodcovia a nezamestnaní. Pilot sa ozval, že ešte zháňa benzín a že hneď bude na mieste. O trištvrte na dva bol na letisku ako na koni a začal si pripravovať náradie. Pri podaní rúk sa mu nezdala Milošova váha a keď sa tú krásnu cifru dozvedel tak vyhlásil, že takých tučných neberie, vraj bezpečnostné predpisy. Pozreli sme na seba hľadajúc náhradníka, ale boli sme tam len dvaja so závratmi a  bolo nám blbé volať niekoho cudzieho z dediny. Pilot sa však ukázal ako majster improvizácie a povedal, že on ho teda vezme, keď má kupón prepadnúť. Ale nikomu ani muk, o internete ani nehovoriac…

Vraj vezme menej paliva, obidvaja sa oblečú striedmejšie a zvyšok sa uvidí. Ďalšia polhodinka príprav ubehla ako víchor a o 14:40 bolo všetko pripravené na odlet. Menší problém bol s bezpečnostnými pásmi. Nejako sa nechceli obmotať okolo Milošovho štíhleho drieku, proste ich mal ten paraglajd krátke. Nič to, ideme bez pásov, toto sú drobnosti, ktoré nás v tejto fáze už nezastavia. Potom už sa vrtuľa začala krútiť, “vozidlo” sa dalo do pohybu a padák sa začal dvíhať. Mierne ich začalo brať doľava smer pole ale tesne pred zelenou plochou to pilot bravúrne stočil doprava a už boli vo vzduchu. Zakrúžili nad nami a poďho smer západ. Let mal trvať 40 minút, my pozostalí sme chvíľu pokecali a po chvíli ma to čakanie prestalo baviť. Hneď vo vedľajšej dedine som objavil na mape geocache, tak som sa na ňu vybral, veď času dosť. Keška ľahká, dlho som sa tam nezabavil a vrátil som sa na letisko. Na moje prekvapenie bol Miloš (aj pilot) už na zemi, let sa skrátil viac, než som očakával. A prišiel som o veľa. Pristátie vraj bolo dobrodružné, v nepríjemnom vetre sa podarilo až na druhý pokus. Pilot vysvetľoval, že v takom počasí by Miloša nikto na Slovensku nevzal, ale to sa mu machruje, keď už je na zemi. Bohužiaľ túto scénu som vďaka mojej absencii nezvečnil. Miloš bol ale vysmiaty, let sa mu páčil a aj video z GoPro dostal.

Odlet

USA, here we come!

 

No a je to tu. Už niekoľko rokov sme sa chystali na výlet do Ameriky, pozrieť Guľa (syn mojej matky, teda môj brat), ktorý tam žije od roku 1999. Nejako to nikdy nevyšlo, až sme si takto pred rokom povedali: OK, bude to rok 2014. Nakúpil som sprievodcov a s Guľom sme začali plánovať. Rozhodli sme sa pre cestu na západné pobrežie s návštevou národných parkov po ceste a otočkou v LA a San Franciscu. V auguste som kúpil letenky a už nebolo cesty späť. 

Odvtedy sme cibrili podrobný plán, ktorý dva dni pred odletom vyzerá takto:

 

Je to rozplánované na minúty, babral sa s tým Guľo, my sme s Ali v Amerike ešte neboli, tak nám to bolo viacmenej jedno, kam pôjdeme. Väčšinu času budú kempy, na zregenerovanie aj pár hotelov. Nakoniec sme na celú cestu vyčlenili 23 dní, pričom samotný roadtrip je 20 dní. Samozrejme v pláne je aj geocaching, čaká ma pár rekordov do štatistiky – najnižšie a najvyššie nájdená keš, najzápadnejšia a najvzdialenejšia. No a samozrejme pribudne nová krajina, s poradovým číslom 32. Čaká nás rafting, zlezieme do Grand Canyon, vo Vegas si pozrieme koncert Celine Dion a v LA Guľo požičal bicykle, ktovie načo.

V sobotu letíme z Budapešti cez Londýn do Denveru, nedeľa je na aklimatizáciu a v pondelok vyrážame.

Z cesty budem písať zážitky online (v rámci technických možností), kto chce sledovať, bude to na mojom cestovateľskom webe ontheroad.to Dá sa tam aj prihlásiť na odber noviniek, takže to potom chodí samo a netreba to hľadať.