Ako som robil Tonovi taxikara

Môj kamarát Tóno má dobrý čuch na moje služobky, asi to má súvislosť s jeho povolaním cestovateľa. Keď sme sa zoznámili, bavili sme sa aj o tom, že často chodím do Ostravy a on by sa príležitostne so mnou zviezol a niečo si tam vybavil. Problém je, že ja sa nikdy nevozím hore dole, ale väčšinou to trvá niekoľko dní. Po ceste tam a/alebo späť mám niekoľko meetingov v rôznych kútoch Slovenska. No ale keď Tóno v zime zavolal, či nemám cestu do Ostravy, akurát som výnimočne išiel len na otočku. Nedeľa večer tam a v pondelok poobede domov. V nedeľu sme dali v Ostrave pivo, stali sme sa svedkami nefalšovanej krčmovej bitky a v pondelok som si ja zaporadoval a Tóno vybavil, čo potreboval.

Minulý týždeň v pondelok mi volá, či nejdem do Bratislavy. Do Bratislavy chodím pravidelne, ale situácia je rovnaká ako s Ostravou, celé to trvá niekoľko dní a zahŕňa návštevy ďalších miest a spanie v hoteloch. Čuduj sa svete, na druhý deň som sa dozvedel, že v piatok musím ísť na meeting do Bratislavy a pre krátkosť času už som nevybavil nič iné. Takže volám Tónovi, že ho môžem zobrať.

Ja som človek pedantný, potrpím si na plánovanie a dochvíľnosť. Toto väčšinou privádza ľudí, ktorí so mnou majú niečo do činenia (najčastejšie moja rodina) do zúfalstva, prípadne ak je im to jedno a robia si to po svojom, som zúfalý ja. Tóno je evidentne prípad číslo dva. Ja som to bral tak, že ja si idem vybaviť svoje veci, on sa zvezie, niekde ho vyhodím a nestarám sa. Povedal, že si potrebuje niečo vybaviť v piatok dopoludnia, ja som mal stretnutie plánované do dvanástej a počítal som s tým, že hneď padáme domov. Prvá komplikácia nastala, keď mi hovorí, že jeden meeting sa mu presunul z piatku na štvrtok a musí byť najneskôr o siedmej (najlepšie ešte skôr) v Bratislave. Fajn, chcel som ísť až podvečer, no ale čo by som pre kamaráta neurobil.

Vo štvrtok som ho po jednej vyzdvihol v škole a cesta ubehla v pohode (ak sa dá pohodou nazvať skoro 6 hodín z Košíc do Bratislavy). Síce som chcel ísť osvedčenou trasou cez Maďarsko, ale nejako sme sa zakecali a spomenul som si až v Drienovci, keď už bolo neskoro. Po ceste dohaduje miesto stretnutia, vraj sa máme ozvať, keď budeme pred Bratislavou, pani niečo vybavuje v meste. Je to tak natesno, ja mám byť o siedmej v Devínskej, do Bratislavy dorážame pred pol siedmou. Pani hlási, že nás čaká na umývarke, kdesi na križovatke Prešovská - Tomášikova. Nie je problém, máme GPS, hovorím. Naťukám križovatku a kde nič, tu nič. Vraj taká neexistuje. Pozriem mapu a fakt sa tie ulice nekrižujú. Nič to, ideme naslepo, niekde to tam musí byť. Prejdem Prešovskú z jednej strany, z druhej strany, myčka ani Ford Focus nikde. Voláme, baba nervózna, vraj má ďalší meeting. Výborné, ja meškám, baba nevie, kde je a Tóno je v kľude a usmieva sa :)))) Vyhadzujem ho pred hotelom Nivy, nech si ho ženská vyzdvihne, keď skončí. Na dnešok mám kľud, aj keď samozrejme som do siedmej nedorazil, ale fakt sa nehnevám. Na piatok má Tóno plán, už to nie je jedno stretnutie. Do pol jednej je niekde v centre pri stanici a potom ešte potrebuje skočiť k Polusu. Má to dobre naplánované, ani ja by som to lepšie nezvládol, nedá sa protestovať. Ja idem na svoj meeting o pol jedenástej do Avionu. Na mieste zisťujem, že Avion a Aupark nie je to isté a presúvam sa späť do Petržalky. Pekne som to ale stihol, partner prišiel až po mne. Končíme niekedy po dvanástej, môj obchodný partner ma pozýva na obed, ale ja radšej volám Tónovi, aby som ho nenechal niekde chudáka v meste stáť. Chlapec je v kľude, vysmiaty a práve obeduje. Vraj bude o 15 minút hotový, je 12:20. No super, takže ja obed zdvorilo odmietam a idem pre Tóna. Z Auparku k stanici to mám kúsok, dohodli sme sa, že ho počkám na Žabotovej, aby som mal kde parkovať. Našiel som si parking asi 200 metrov od dohodnutého miesta, tak mu volám, nech sa ozve, keď bude na mieste a hneď pre neho prídem. Počítal som, že už bude hotový (12:45), ale Tóno ešte stále prežúva a vraj o 10 minút vyráža. Uff, pekne ma skúša! Čo už, stojím a čakám.

Čakám ďalej. O 13:10 konečne volá, že je ready. Vyrážam, po 200 metroch flekujem a Tóno nikde. Zúrivo schmatnem telefón a milým hlasom sa pýtam, kde je. No kde by som bol, na stanici ťa čakám, všetko v pohodičke, hombre… Kľud, kľud, veď nevadí, že zo Žabotky potrebujeme ísť doľava, Bratislava sa v piatok poobede začína upchávať. Odbočujem 2x doprava a za rohom čaká vedúci výpravy. Ideme do Polusu, 3 kilometre zvládneme za slabú štvrťhodinku a potom už konečne vyrážame domov. Pred Veľkým Krtíšom vidíme zjavenie. Kolóna piatich ukrajinských kamiónov, nasledovaná skupinkou 10-12 motorkárov. Touto trasou chodím pravidelne práve preto, že je úplne voľná, nákladné autá skoro žiadne. Títo určite chceli ušetriť za známku, takže si to strihli týmto smerom, pomerne úzke cesty a samé zákruty. Motorkári sú rozťahaní tesne za sebou v dĺžke niekoľkých kamiónov a nevyzerá, že by sa chceli uhnúť. Asi po desiatich minútach sa mi podarí ich na dvakrát predbehnúť. S kamiónmi je to horšie. Jeden z mála dlhých rovných úsekov využil jeden z nich, aby sa dostal pred kamarátov, takže ja som bol bez šance. Nakoniec sa dostanem aj pred nich a Tóno zrazu, že by aj išiel čurať. Nebola to vhodná chvíľa na takéto požiadavky, takže som ho poslal niekam (ja väčšinou nikde nestojím, mechúr vydrží veľa a Slovensko je príliš malé na takéto zdržiavania). Urobím si náskok, aby ma Ukrajina nedobehla a v Lučenci môže v kľude pišať. Tak aj bolo, natankujeme, toalety navštívime, ďalšiu vodu dokúpime (aby sme mohli znovu čurať) a ideme ďalej. Ako odbočujem na hlavnú, zrazu mi prefrčí okolo kolóna známych kamiónov. Paráda. Našťastie cez Lučenec je zákaz prejazdu kamiónov, chlapci chvíľu chaosia, lebo tomu nechcú uveriť ale postupne sa rozptýlia v bočných uličkách. Ani sa mi nechce veriť, ale až do Košíc sa nič podstatné neudeje a je tu koniec nášho výletu.

P.S. Tóno, ber to ako veľmi prehnaný fejtón, nie denník. Až také hrozné to nebolo :)