Adventný Salzburg

Minulý rok si Kaščákovci vyskúšali decembrový Golling, ktorý poznáme len v lete a tento rok presvedčili aj Ali, aby sme to vyskúšali. Objednali sme na jeseň tri izby a pribrali aj Výhonských bez detí. Penzión Torrenerhof opäť nesklamal a 3 noci nás vyšli na 235 EUR, bez detí 186. Vo štvrtok sme vyrazili, keďže nemáme slovenskú známku, tak sme išli cez Maďarsko, vyjde to rovnako a po diaľnici je to pohodlnejšie, stačí sa dostať do Miskolca. Mimochodom, tam už je hotový nový privádzač na diaľnicu, ktorú od leta ťahajú ďalej na sever smerom do Košíc. Do Gollingu je to 840 kilometrov, čo nám s krátkou zastávkou trvalo necelých 9 hodín. Druhé auto vyrazilo po nás a cez Slovensko, došli asi hodinu neskôr. O piatej sme ešte stihli koláčikovú hodinku, keďže v tejto biednej zime (bez snehu a okolo 5 stupňov) tu na rozdiel od leta nebolo skoro nikoho, na parkovisku len pár áut. Večera bola prekvapením. Miesto švédskych stolov nám len ponúkli na výber z dvoch jedál a po večeri zákusok. Veľké sklamanie, keďže ponuka neobmedzeného jedla je hlavným lákadlom tohto hotela. Ešteže bar zostal otvorený za rovnakých podmienok – čapuj koľko vládzeš od deviatej do deviatej. Dnes oslavoval Majo narodeniny, takže nás všetkých pozval do baru na pitie zadarmo. Milý to človek.

V piatok sme vyrazili do mesta. Najprv sme sa všetci presunuli do Hellbrunnu, čo je pekný zámoček s ešte krajším parkom na južnej strane Salzburgu. V areáli bola kopa stánkov na adventné trhy, bohužiaľ sa otvárajú až poobede, takže ráno tu nikoho nebolo. Tak sme sa aspoň prešli po parku a našli aj jednu cache. Potom sme sa presunuli k letisku do outlet centra. Baby tu minule nakúpili kopu vecí, tak sme to skúsili znovu. Tohto roku ale žiadna poriadna akcia a skončili sme akurát s jednou vetrovkou pre deti. Potom sme sa rozdelili – Výhonskí ešte v Salzburgu neboli, tak si kúpili miestne karty a rozhodli sa povymetať v meste všetko, čo sa dalo. Auto ale zdieľali s Kaščákovcami, takže tí sa chtiac-nechtiac pridali. My sme sa vybrali na letisko do Hangáru 7. To je múzeum šéfa Red Bullu, ktorý tu zhromaždil autá, lietadlá ale aj “oblek” v ktorom Baumgartner preletel cez La Manche. Celé je to umiestnené v presklennom hangári, v ktorom je aj vyhlásená salzburská reštaurácia Ikarus. Hangár je veľmi pekný a celé je to zadarmo, takže sa oplatí prísť nakuknúť. Potom sme išli do mesta, len tak sa poprechádzať. V centre sme si pozreli trhy, Ali si dala punč a už sa stmievalo, takže sme vyrazili späť na koláčikovú hodinku. To sme si poriadne užili, lebo hostí bolo málo a báboviek veľa. Personál klasicky východniarsky, kuchár z Košíc, obsluha z Maďarska, Chorvátska a Slovinska, upratovačky od Slovenska až po Balkán.

V sobotu sme si dali samostatný program, “kartári” išli na lanovku a znovu do Salzburgu a my sme sa vybrali pozrieť Hallein. Prešli sme celé mesto až na kopec ku kostolu, kde sme našli pochovaného Grubera. Pre neznabohov, je to autor istej piesne, ktorá sa volá Tichá noc. V Halleine prežil skoro 30 rokov, aj tu umrel, aj je tu pred svojim domom pochovaný. Potom sme sa vybrali do Nemecka. Tohto roku sme ešte nenašli cache v Nemecku, tak prečo nie. Z Halleinu čoby kameňom dohodil, skončili sme v Bad Reichenhall. Príjemné kúpeľné mesto, opäť sme sa prešli po pešej zóne. Všetko pekne vyzdobené, len ten sneh všade chýbal. Poobede sme skočili do aquaparku priamo v Gollingu, kde sme ale nikdy neboli, pretože tam neplatí Salzburgerlandcard. Vonkajšie bazény boli zatvorené, dnu len jeden veľký a vírivka s toboganom, ale bolo málo ľudí, takže zabaviť sa dalo. Večera nás príjemne prekvapila, dočkali sme sa švédskych stolov, takže sme sa poriadne najedli.

V nedeľu už len návrat domov. Cesta rovnaká, len pred Viedňou sme nešli na obchvat ale prešli sme cez mesto, kde sme videli davy ľudí, smerujúcich na trhy do Schönbrunnu. Ešte povinná zastávka v Ikea Budapešt a po siedmej večer sme boli doma.

Ďalšie fotky sú tu.

Ako sme kúpili hrob

Rod Trenklerovcov pochádza zo Saska. V 17. storočí prišli do Liberca, v 18. do Olomouca a v prvej polovici 19 storočia aj na Železnobrodsko. Toto všetko vypátral počas druhej svetovej vojny môj pradedo Rudolf Trenkler, generál zdravotníctva československej armády, toho času bývajúci v Prahe.

<poznámka> Rudolf bol dôstojníkom rakúskej armády, od prevratu 1918 žil aj s rodinou v Bratislave, kde to dotiahol až na generála. To bol prvý Trenkler, ktorý žil na Slovensku. Bohužiaľ na jar roku 1939 ho ako Čecha slovenská vláda v rámci akcie STAS vykopla z Bratislavy a poslala ho rovno do Protektorátu. Pradedo bol pedant, zachovali sa tony dokumentov, aj z tohto sťahovania, vrátane účteniek. Takže vieme, že celé sťahovanie, ktoré prebehlo v júni 1939, stálo pána generála Ks 2327,30. Mimochodom, celá deportácia štátnych úradníkov českej národnosti, vrátane zoznamov vecí, ktoré si mohli zobrať so sebou, až nápadne pripomína iné deportácie z leta 1945. </poznámka>

Primárnym popudom na pátranie po predkoch bolo vypracovanie tzv. Ahnenpassu. Takýto preukaz o árijskom pôvode musel mať každý poriadny občan Ríše. Mimochodom nepriamym dôsledkom tejto honby za pôvodom bol nebývalý rozmach záujmu o genealógiu v Nemecku. Väčšinou stačilo preskúmať 3 generácie ale pradedo to zobral z gruntu a dostal sa až do 17. storočia.

Späť k hrobu. Otcom Rudolfa Trenklera bol Karl Trenkler, narodený 15.9.1841 v Engentáli (dnes železničná zastávka Jesenný neďaleko Železného Brodu). Karl bol zverolekár, najprv v cisárskej armáde u delostrelcov, po svadbe v roku 1869 ale vstúpil do služieb baróna Liebiga na jeho panstve v Smiřiciach. No a v Smiřiciach zostal s malou prestávkou až do svojej smrti vo februári 1909. A tu si vypomôžem citátom z Rudolfových pamätí, ktoré tiež písal počas vojny:

“A tu, dňa 4.2.1909, smrť vykupiteľka ukončila utrpenie jemu a aj jeho okoliu. Na pohreb sme prišli všetci súrodenci. Do jeho mŕtvej tváre som sa už nepozrel. Chcel som, aby mi zostal v spomienkach taký, ako na mňa pozerá z podobizne na mojom pracovnom stole a neľakal ma celý život tak, ako to robila bledá matkina tvár s očami nahor obrátenými.
Pohreb sa konal, podľa jeho želania, zo zámku, zo zámockej kaplnky, kde prežil svoje najkrajšie roky. Sprievod prešiel celým mestom, v ktorom ho mal každý rád, za veľkej účasti došiel na cintorín nad stanicou, z ktorého je nádherný výhľad na celý kraj. Tam leží už skoro 40 rokov v rodinnej hrobke, ktorú dal postaviť, s dcérami tak, ako to hlása pekná doska zasadená do steny.”

Karl Trenkler je teda od roku 1909 pochovaný na cintoríne v Smiřiciach. Spolu s ním aj dve jeho dcéry – Mařenka, ktorá žila len 3 dni a Gustínka, ktorá sa dožila 9 rokov. Jeho traja synovia veľa starostlivosti o hrobku neprejavili, keďže poslednú známu údržbu platil Otto v septembri 1933 a už v novembri dostal z mestského úradu upomienku o neplatení nájmu za hrob od roku 1923…

Toľko dokumenty, ktoré boli k dispozícii. Na jar nás s otcom napadlo, že by sme mohli popátrať, čo je s hrobom teraz. Dedičstvo otcov treba zachovať a keď človek číta rozsiahle pamäte, tak tie súvislosti vníma úplne inak. Preto som 7.4.2014 napísal na MÚ v Smiřiciach, že na ich cintoríne leží môj pradedo a chcel by som vedieť, ako to vyzerá s platbou za hrobové miesto a hlavne, že mám záujem tento hrob ďalej udržiavať. Laicky povedané, núkal som im peniaze za hrob, ktorý bol pravdepodobne desaťročia opustený. Čakal som, že úradníci pod vidinou rýchleho a jednoduchého zárobku budú okamžite reagovať. Nestalo sa tak.

Čakal som týždeň, dva týždne, tri týždne. Čakal som aj mesiac, aj šesť týždňov. Stále nič. 4.6.2014 sa v mojom inboxe zjavil mail s očakávaným predmetom. S hlasno bijúcim srdcom som mail otvoril a nechápavo čítal:

Dobrý den,

hrobové místo prověřujeme. Určitě se ještě ozveme.

Si robia srandu, nie? Nerobili. Preverovali to ešte viac ako 4 mesiace, kým som 14.10.2014 dostal mail, že hrob sa našiel. Keďže ho dlho nikto neplatil, vypadol im zo systému a preto to hľadali tak dlho (Prebehnúť sa po malom cintoríne by im podľa mňa zabralo hodinu). Zároveň som sa dozvedel, že Otto upomienku z roku 1933 zaplatil ale po roku 1937 už nikto za hrob neplatil. Aj niekdajší záujemca o miesto už záujem nemá, takže je hrob úplne k dispozícii. Spätne odo mňa nič nechcú, takže stačí zaplatiť 3500 Kč a hrobka je na 13 rokov moja. Zároveň poslali aktuálne fotky (čiže na tom cintoríne fakt boli).

Treba férovo priznať, že od tohto okamihu už išlo všetko ako po masle. Vyjasnili sme si nájomnú zmluvu a po zaplatení poplatku dnes pristála moja kópia v Košiciach. Karel Trenkler tak môže ešte minimálne 13 rokov odpočívať v pokoji. A potom sa uvidí, také hrobové miesto nemusí byť na zahodenie. A že deti sa budú trepať až do Smiřic? To už mňa trápiť teda nebude…

Ako Miloš letel

Miloš dostal v lete na narodeniny poukaz na tandemový paraglidingový let. Po komplikovaných dohadovaniach o mieste a termíne (nič nevyhovovalo) sa konečne dohodlo miesto – letisko (ehm) pri Čečejovciach, aby to nemal ďaleko z práce. Termín sa niekoľkokrát menil, až napokon včera v noci pilot oznámil, že sa letí dnes o jednej. Z partie, ktorá sa na let poskladala a chcela ho aj vidieť, teda v pracovný deň nebolo nič a o jednej tak na mieste postávali len dôchodcovia a nezamestnaní. Pilot sa ozval, že ešte zháňa benzín a že hneď bude na mieste. O trištvrte na dva bol na letisku ako na koni a začal si pripravovať náradie. Pri podaní rúk sa mu nezdala Milošova váha a keď sa tú krásnu cifru dozvedel tak vyhlásil, že takých tučných neberie, vraj bezpečnostné predpisy. Pozreli sme na seba hľadajúc náhradníka, ale boli sme tam len dvaja so závratmi a  bolo nám blbé volať niekoho cudzieho z dediny. Pilot sa však ukázal ako majster improvizácie a povedal, že on ho teda vezme, keď má kupón prepadnúť. Ale nikomu ani muk, o internete ani nehovoriac…

Vraj vezme menej paliva, obidvaja sa oblečú striedmejšie a zvyšok sa uvidí. Ďalšia polhodinka príprav ubehla ako víchor a o 14:40 bolo všetko pripravené na odlet. Menší problém bol s bezpečnostnými pásmi. Nejako sa nechceli obmotať okolo Milošovho štíhleho drieku, proste ich mal ten paraglajd krátke. Nič to, ideme bez pásov, toto sú drobnosti, ktoré nás v tejto fáze už nezastavia. Potom už sa vrtuľa začala krútiť, “vozidlo” sa dalo do pohybu a padák sa začal dvíhať. Mierne ich začalo brať doľava smer pole ale tesne pred zelenou plochou to pilot bravúrne stočil doprava a už boli vo vzduchu. Zakrúžili nad nami a poďho smer západ. Let mal trvať 40 minút, my pozostalí sme chvíľu pokecali a po chvíli ma to čakanie prestalo baviť. Hneď vo vedľajšej dedine som objavil na mape geocache, tak som sa na ňu vybral, veď času dosť. Keška ľahká, dlho som sa tam nezabavil a vrátil som sa na letisko. Na moje prekvapenie bol Miloš (aj pilot) už na zemi, let sa skrátil viac, než som očakával. A prišiel som o veľa. Pristátie vraj bolo dobrodružné, v nepríjemnom vetre sa podarilo až na druhý pokus. Pilot vysvetľoval, že v takom počasí by Miloša nikto na Slovensku nevzal, ale to sa mu machruje, keď už je na zemi. Bohužiaľ túto scénu som vďaka mojej absencii nezvečnil. Miloš bol ale vysmiaty, let sa mu páčil a aj video z GoPro dostal.

Odlet

USA, here we come!

 

No a je to tu. Už niekoľko rokov sme sa chystali na výlet do Ameriky, pozrieť Guľa (syn mojej matky, teda môj brat), ktorý tam žije od roku 1999. Nejako to nikdy nevyšlo, až sme si takto pred rokom povedali: OK, bude to rok 2014. Nakúpil som sprievodcov a s Guľom sme začali plánovať. Rozhodli sme sa pre cestu na západné pobrežie s návštevou národných parkov po ceste a otočkou v LA a San Franciscu. V auguste som kúpil letenky a už nebolo cesty späť. 

Odvtedy sme cibrili podrobný plán, ktorý dva dni pred odletom vyzerá takto:

 

Je to rozplánované na minúty, babral sa s tým Guľo, my sme s Ali v Amerike ešte neboli, tak nám to bolo viacmenej jedno, kam pôjdeme. Väčšinu času budú kempy, na zregenerovanie aj pár hotelov. Nakoniec sme na celú cestu vyčlenili 23 dní, pričom samotný roadtrip je 20 dní. Samozrejme v pláne je aj geocaching, čaká ma pár rekordov do štatistiky – najnižšie a najvyššie nájdená keš, najzápadnejšia a najvzdialenejšia. No a samozrejme pribudne nová krajina, s poradovým číslom 32. Čaká nás rafting, zlezieme do Grand Canyon, vo Vegas si pozrieme koncert Celine Dion a v LA Guľo požičal bicykle, ktovie načo.

V sobotu letíme z Budapešti cez Londýn do Denveru, nedeľa je na aklimatizáciu a v pondelok vyrážame.

Z cesty budem písať zážitky online (v rámci technických možností), kto chce sledovať, bude to na mojom cestovateľskom webe ontheroad.to Dá sa tam aj prihlásiť na odber noviniek, takže to potom chodí samo a netreba to hľadať.

Gadžo v Tokiu (2) alebo čo som videl v meste

Minule sme hovorili o tom, akí sú Japonci, z pohľadu týždenného amatérskeho pozorovateľa. Dnes si povieme o tom, čo sa dá za týždeň v meste stihnúť, resp. čo sme stihli my.

Streda 30.4. a štvrtok 1.5.2014

Cestovné dni, leteli sme z Budapešti o piatej podvečer cez Doha na letisko Narita v Tokiu. Spolu 5+10 hodín, prílet podvečer vo štvrtok o siedmej. Letenky sme zohnali niekedy v januári za babku – spiatočná za 430 eur. Z Kataru sme leteli o pol druhej v noci, takže sme po ceste nič nevideli, okná boli povinne zakryté, pozerať sme sa mohli až niekde nad Pekingom. Trasa bola z Kataru na sever, cez Irán, Afganistan, severne od Himalájí, Peking, Južná Kórea. Narita je asi 60 kilometrov od centra Tokia, vlakové spojenie je veľmi dobré a rýchle. Existuje niekoľko liniek, podelených podľa ceny a rýchlosti, ale do dvoch hodín ste v meste aj tým najpomalším vlakom a niečo ide každú chvíľu. My sme nasadli na N’EX Express, čo je vlak len pre cudzincov, stredná trieda. Kedysi sa dali kúpiť výhodné lístky aj s kombináciou na metro, od apríla to nanešťastie zrušili, je to nahradené zľavneným lístkom do mesta za 1500 yenov (kurz bol 140 yenov za euro). Vlak super čistý (ako všetko v Japonsku), v tento čas skoro prázdny, za necelú hodinu sme boli na hlavnej železničnej stanici Tokyo Station. Ďalším vlakom a metrom až k nášmu hotelu, kde sme dorazili okolo desiatej večer. Ubytovanie sme si rozdelili na dve časti, na štyri noci sme zakotvili v hoteli Soho Asakusa, normálny hotel s dvomi hviezdičkami a primeraným vybavením. Miesta tak akurát, mali sme aj kuchynskú linku, ktorú sme ani nevyužili. Cena pre troch 270 eur.

V Tokiu je časový posun 7 hodín, takže keď sme prilietali večer, my sme mali presné poludnie. Každopádne sme po cestovaní boli dosť mŕtvi, o jedenástej miestneho času sme sa pobrali spať.

Piatok 2.5.2014

Ráno sme sa vybrali metrom do parku Ueno. V Tokiu je veľa zelene a toto je najstarší park v meste. Má pomerne zaujímavú históriu. Pôvodne jedno z najvýznamnejších budhistických centier, stál tu okrem iného rodinný chrám šogúna Tokugawu a celý komplex zaberal viac ako dvojnásobok plochy terajšieho parku. V roku 1868 sa tu v Bitke o Ueno stretli šogúnske a imperiálne vojská.  Šogúni dovtedy vládli Japonsku a cisár bol len formalita. Skoro všetky budovy zhoreli a víťazná cisárska vláda tu chcela postaviť školu. Nejaký holandský lapiduch ich ale presvedčil, že park bude lepší nápad.

Park je pomerne veľký, pozreli sme si prvé svätyne (sú v Tokiu na každom kroku, od úplne maličkých - pár m2 – niečo ako naše kaplnky – až po obrovské chrámy. V parku sa nachádza aj sídlo miestnej filharmónie, niekoľko múzeí a hlavne ZOO. Hlavnou atrakciou ZOO sú dve čínske pandy, prenajaté ročne za slabých 950.000 USD. Dnes nebola kultúra v pláne, len sme sa prešli na druhý koniec parku, kde som našiel prvú japonskú keš pri bývalom vstupe do metra – Phantom Station. Hurá, plán splnený. Potom sme prešli ešte trochu na sever k chrámu Kanei-ji, ktorý je jednou z mála pôvodných budov, pamätajúcich šogúnov. Budhistické/šintoistické chrámy sú stavané skôr do šírky ako do dĺžky, sú zasvätené jednému alebo viacerým božstvám. Obrady sú pre Európana nudné, hlavný celebrant sedí uprostred, po stranách za ním sedia ďalší kolegovia, laici vzadu a väčšinou oddelene ako u nás pred koncilom. Chlapík v strede dlho monotónne spieva, sem tam sa pridajú parťáci, laici len pozerajú, celkom pasívne. Ktovie čo si myslia Japonci na katolíckej bohoslužbe. Inak sme sa ale po týždni zhodli, že veľa znakov máme spoločných – špeciálne róby, výzdoba, spev, tiež používajú pri obradoch dymovnice, vyberajú peniaze a podobne. Tieto náboženstvá ale nie sú nijako formalizované, neexistuje členstvo v “cirkvi”, takže ťažko určiť mieru religiozity Japoncov. Na obradoch vyzerajú prítomní skôr ako v divadle, než v chráme, vždy niekto prichádza a odchádza, je to pomerne voľné. Potom sme park obišli severnou stranou, kde je národné múzeum, popri veľkom cintoríne patriacom k chrámu. Trochu sme nakukli, miesto vencov Japonci používajú dlhé drevá, na ktorých je niečo napísané. Vyzerá to zaujímavo a hlavne čisto, aké typické.

Previezli sme sa vlakom na opačnú stranu mesta do štvrte Asakusa. Po východe z metra bol pekný výhľad na vežu Skytree ale tam ideme neskôr. Dnes neskôr. My sme sa vybrali smerom ku chrámu Sensoji. Od metra ku chrámu vedie ulica Nakamise Dori, na ktorej je kopa maličkých obchodíkov so suvenírmi. Ako som už písal, týždeň, ktorý sme v Tokiu strávili sa volá Golden Week a obsahuje 4 dni sviatkov. To znamená, že Japonci vyberajú dovolenky a deti majú voľno. Všade teda bolo plno mládeže a rodín s deťmi. Z Nakamise vybiehali kolmo ďalšie uličky s obchodmi a vládol tu čulý ruch. Dali sme si ľahký obed a išli pozrieť chrám Senso. Pomerne veľká stavba opäť uprostred záhrady, všade naokolo menšie bočné chrámy.Je to najstarší chrám v Tokiu, vraj z roku 628. Uctievajú tu zlatú sochu Kannon, ktorú vtedy vytiahli rybári z vody. Na začiatku a na konci ulice Nakamise sú obrovské brány, ktoré tvoria vstup ku chrámu. Na tej bližšej sú zo zadnej strany obrovské slamené sandále vážiace 2,5 tony, ktoré vraj vyrobilo 800 dedinčanov zo severu špeciálne pre tento chrám. Vedľa chrámu je 5 poschodová pagoda, druhá najvyššia v Japonsku. Samozrejme rekonštrukcia. Tokio bolo počas vojny intenzívne bombardované a veľa z neho nezostalo, podobne ako z Manily a Varšavy. Budovy sú vraj v noci pekne osvetlené, tak sa sem ešte vrátime.

Obišli sme park z druhej strany a v jednej z uličiek sme si dali pivo. Skvelý deň. Potom sme prešli cez rieku a vydali sa smerom k Skytree. Je to najnovšia pýcha Tokia, najvyššia veža na svete z roku 2012. Mal som trochu obavy, predsa len moje závrate mi nedovolia vyliezť ani na rebrík ale nakoniec to bolo úplne v pohode. Na vyhliadkach je pomerne veľa priestoru, takže sa človek necíti ako na kraji niečoho a veža sa vôbec nepohybuje. Celá sranda stála ohromné peniaze ale biznis je to dobrý. Stáli sme asi 50 minút v rade na lístky, dospelák na hlavný deck za 15 EUR, o 100 metrov vyššie za ďalších 7 EUR. Pomaly už veža bude aj zaplatená. Hore sa ide expresným výťahom za necelú minútu a je to cítiť. Výhľady sú naozaj famózne ale akurát dnes nebolo extra počasie a obzor bol v opare. Na hornej galérii človek prejde dookola celú vežu a mesto je ako na dlani. Je to neuveriteľná drzosť od Japoncov v tejto tektonickej oblasti postaviť takéto niečo. Alebo je to sebavedomie? O pár dní neskôr sme boli pozrieť vyhliadku vo vežiach magistrátu a výhľady sú veľmi podobné. Kto chce ušetriť, je to tam zadarmo. Potom sme sa už len pomotali v obchodoch pod vežou a vlakom sa vrátili do hotela.

Sobota 3.5.2014

Piatok sme strávili, dá sa povedať v centre, vo štvrti Marunouchi. Na tento deň pripadol veľký sviatok – deň ústavy. Ústavu mali Japonci pôvodne z obdobia Meiji – 1889 – a po vojne ju mali v pláne prepracovať. Američanom, ktorí po vojne Japonsko okupovali,  sa však ich kozmetické úpravy nepáčili a  McArthur dal svojim ľuďom za pár dní napísať novú. Tá platí od 3. mája 1947 dodnes. Z metra sme vyliezli na hlavnej stanici. Tá bola niekoľko rokov draho rekonštruovaná, aby sa stihla tohtoročná storočnica. Čo ja viem, nič špeciálne to teda zvonku nie je, pekná budova ale tak normálne pekná. Nie za toľko rokov a peňazí. Ale ktovie ako vyzerala predtým. Na stanici to poriadne žije, hlavne v tento sviatok a týždeň. Všade kopa ľudí, ale už niekoľkokrát som spomínal, že sme si vybrali najsamlepší týždeň v roku. Oproti stanici sme na budove zazreli vyhliadkovú terasu, tak sme sa pobrali tam. Bol to obchodný dom a vo foyeri sa pripravovali speváci na poobedňajšie vystúpenie. Počúvam počúvam a príde mi to povedomé. Nakoniec z toho bola Rusalka, no zabijem sa. Niečo som aj natočil a dal na web.

Rusalka po japonsky. Vlastne po česky v Japonsku

Vyšli sme si na terasu na vysokom poschodí, kde bola trávička a lavičky na sedenie, radosť oddychovať. Zo strechy je pekný výhľad na samotnú stanicu a hlavne na vlaky. Tak sme si to tam chvíľu užili a pozorovali ruch. Vlaky jazdili každú chvíľu, od pomalých až po najrýchlejšie. Zvlášť na ten zelený sme hodnú chvíľu čakali, kým vylezie, až sa napokon pobral na opačnú stranu a my sme si všimli, že z tej našej strany je slepá koľaj…

Pomaly sme sa presunuli ku komplexu cisárskeho paláca, ktorý je celý obkolesený vodnou priekopou. Samotný palác je okrem dvoch dní v roku neprístupný, takže poddaní môžu cisára uctievať len z diaľky. Zo stanice je to pár metrov, pred palácom je z juhovýchodnej strany veľká zarovnaná plocha, v podstate ostrov obkolesený priekopou. Ten je čiastočne vyasfaltovaný, čiastočne zatrávnený. Jediné miesto, kde je niečo vidieť je most Niju-bashi. Tu sa všetci fotia a to je tak všetko. My sme si posedeli chvíľu v tieni pri blízkej bráne Sakurada a potom sme z južnej strany prešli smerom na National Diet – japonský parlament s vtipným názvom. Asi dostávajú v jedálni malé porcie. Chcel som tu nájsť keš, čo sa aj podarilo. V blízkom parku je totiž oficiálne miesto, kde sa meria v Japonsku nadmorská výška, takže pre geokešerov niečo ako pútne miesto. Cez štvrť, kde sídlia ministerstvá sme sa potom vrátili smerom k stanici, do ďalšieho parku. Marek si ešte dal fotku pred ministerstvom životného prostredia, aby sa nepovedalo. V parku bolo strašne veľa ľudí, ako sa na sviatok patrí a nakoniec sme sa zamiešali do nejakej demonštrácie, ktorá vyzerala ako náš prvý máj veľa rokov dozadu. Kopa ľudí, transparenty, hudba a spev, pochod. Akurát všetci vyzerali vysmiati a dobrovoľní. V samotnom parku potom boli stánky s občerstvením, opäť veľa detičiek a rodičov. Dokonca sme našli aj stánok s českým pivom ale bol to nejaký malý pivovar a dlhý rad. Inokedy. Večer sme potom zistili, že to bola demonštrácia proti plánovanému zavedeniu brannej povinnosti. Japonci totiž po roku 1945 v podstate zrušili armádu, nie úplne dobrovoľne.

Ďalej sme pokračovali pešo do štvrte Ginza, po ceste sme si dali obed v miestnej burgerovni. Porcia to bola slušná ale ten burger bol strašne mastný, tiekol z neho olej a dojem to pokazilo. Návrat k svetovým modelom bol nevyhnutný. Ginza je známa obchodná štvrť, obchody tu majú všetky naj značky. V dnešný sviatok čisté šialenstvo, stačilo nám tých ľudí pozorovať. Došli sme pomaličky až skoro k zálivu, kde sme si chceli pozrieť park Hamarikyu, ale prišli sme presne pred záverečnou a bránu zatvárali. Už sa stmievalo, nohy boleli, takže pomedzi mrakodrapy na metro a hotel.

Nedeľa 4.5.2014

Nedeľný program určila omša, ktorú sme našli u františkánov vo štvrti Roppongi. Slúžia tu omše v angličtine, hlavne pre cudzincov žijúcich v Tokiu a pre turistov, Japonci tu boli v menšine. Kňaz bol dobrý vtipálek a na kázni dal zopár príhod zo svojho života. Na konci omše vyzval všetkých, ktorí tam boli prvýkrát, aby sa postavili a predstavili. Okrem nás tam boli Američania, Filipínci, Indi a Briti, čo si pamätám. Väčšina turisti, jedna mladá americká rodina sa práve prisťahovala. Podobne sa vždy aj lúčia s odchádzajúcimi, tento týždeň ale nikto. Po omši sme oproti našli pizzeriu, tak sme sa vybrali na obed. Otvárali ale až o pol hodinu, slušne nás vypoklonkovali ale obsadili nám stôl (jeden zo štyroch, všetko je tu malé). Vybrali sme sa teda nájsť do neďalekého parku keš a vrátili sme sa načas. Po obede sme sa prešli po blízkej štvrti Tokyo Midtown, čo je súbor ultramoderných budov umiestnených okolo historickej záhrady s rybníkom. Vyzerá to parádne, opäť nádherná záhrada/park s vodou, rovno pod obytnými mrakodrapmi. Všetko doplnené obchodmi, reštauráciami a hotelom. Dnes bol zasa sviatok, taký divný. Včera bol deň ústavy, zajtra je deň detí a ak sú takto v Japonsku sviatky, tak aj ten deň medzi nimi je sviatok. Dnes bol teda medzisviatok. V parku prebiehal športový deň, boli tu stánky s občerstvením a milión ľudí. Celkom zaujímavá zábava. Ďalší ľudia sedeli na dekách a oddychovali, pred obchodmi prebiehala súťaž vo vešaní prádla a vo vnútri sa hral stolnotenisový turnaj. V komplexe sme si pozreli múzeum spoločnosti Fujifilm a vybrali sa smerom Roppongi Hills. To bolo niečo podobné ale viac obchodov, bolo tu ak obrovské kino, sídlo televíznej spoločnosti a zasa kopa ľudí. Bol tu aj amfiteáter a vystúpenia, opäť ľudia na trávnikoch. Proste v Tokiu to žije, minimálne počas Golden Week. Každopádne zaujímavý zážitok. Netreba pripomínať, že bývanie je tu len pre vyvolených a väčšina Japoncov si to nemôže dovoliť. Potom sme sa pobrali malými uličkami smerom k Tokyo Tower. To je japonská kópia eiffelovky postavená koncom 50tych rokov. Až do postavenia Skytree to bola najvyššia stavba v Japonsku. Z bezpečnostných dôvodov je veža natretá oranžovobielou farbou a to ju robí neprehliadnutľnou. Pri veži sa nachádza ďalší veľký park, kde sme si posedeli a pomaly sme sa pobrali na najbližšiu stanicu metra. Ako sa tak pľantáme po parku, zrazu ako keby sme zablúdili, najprv sme objavili cintorín a potom sme prišli ku komplexu chrámov. Nakoniec Marek našiel “predok”, keďže my sme prišli zo zadnej strany a ocitli sme sa pred chrámom Zojoji. Veľmi monumentálna stavba s veľkým nádvorím a samozrejme veľkou bránou. Vo vnútri práve prebiehali obrady, tak sme pozorovali posledných 10 minút. Pomerne nudné, z európskeho pohľadu. V podstate len monotónny spev hlavného celebranta a popritom chodili hore dole jeho parťáci. Na nádvorí som potom ešte našiel keš pri strome, ktorý v roku 1879 zasadil americký prezident Grant a už sme fakt mali dosť. Fajný hamburger v McD a poďme na metro a domov. V podstate každý deň nám GPS ukázalo okolo 30 kilometrov, vrátane presunov na vlaku a metre. Nachodili sme sa poriadne, skoro celý čas pripekalo slnko a v meste je to úplne iné ako niekde v lese. Od nedele už bol každý deň kritický ale prežil som. Večer sa vonku pomerne dlho ozývali sirény a z ampliónov niečo hlásali v nám nezrozumiteľnom jazyku. Ktovie, čo to bolo…

Pondelok 5.5.2014

Kto by to bol povedal, ďalší sviatok. Tentokrát deň detí. Dnešok začal zaujímavo. Po piatej nás všetkých zobudili kývajúce sa postele. Nie len tak kývajúce, akože nič. Ale poriadne sa kývajúce ako pri brutálnom… no veď viete čom. Bolo to zemetrasenie a včera večer to bolo varovanie. Trvalo to celé asi 10 sekúnd, nič sa nikomu nestalo a môžeme si odškrtnúť ďalšiu japonskú atrakciu.

Dnes bol najprv na programe presun. Na posledné dve noci sme sa rozhodli vyskúšať klasické japonské bývanie na zemi a s papierovými stenami. Takýto typ ubytovania sa volá ryokan a tento ryokan bol pomerne blízko nášho hotela. Presunuli sme sa pár zastávok autobusom – naša jediná jazda. V autobuse tiež platili naše karty na metro a vlak ale vyzeralo to na jednotný tarif lebo sme ich prikladali k čítačke len pri nástupe. Tento ryokan bola taká trochu romantika, drevená budova hostelového typu, pár izieb, spoločné záchody a sprchy. Spanie na matracoch, uprostred miestnosti malý stolík a vankúše na sedenie. Človek musí vyskúšať, keď je tu. A samozrejme o kreditkách nepočuli takže platba len v hotovosti. Pri vstupe bola taká spoločenská miestnosť s telkou pre asi 5 člennú spoločnosť. Tam si človek mohol urobiť kávu alebo čaj na náklady hostelu. My sme si len na recepcii nechali batožinu a vyrazili do mesta, lebo checkin bol až poobede.

V pondelok sa prvýkrát od nášho príletu zamračilo, dokonca pršalo, takže sme sa pobrali znovu do Ueno parku a pozreli sme si prírodovedecké múzeum. Veľmi pekné ale veľmi veľké. Minule som písal, že Japonci radi oddychujú a naozaj využijú každú príležitosť na šlofíka. Aj v múzeu. V každej miestnosti boli lavice obsadené spiacimi návštevníkmi. Jedného som dokonca našiel zalomeného za počítačom. No ale v miestnosti 187 som sa prestal pohoršovať a oddýchol som si aj ja. Potom sme sa prešli po parku, dnes tu bol bazár detských kníh a opäť veľmi rušno. Ťažko sa na tie kvantá ľudí zvyká, keď je človek zo Záhradného, prípadne Košíc alebo nedajbože z Bratislavy. Proste ľudí je tu všade veľa. Pozreli sme si aj vstup do ZOO, kde majú pomerne lacné vstupné, Praha je drahšia. Vo všeobecnosti je tu kultúra lacná, aj lístok do múzea stál pár eur. Japonci zjavne vedia, kde sú priority. Potom sme sa už len pešo vrátili do hostelu ubytovať sa. Po oddychu sme sa večer vybrali skontrolovať okolie. Boli sme blízko štvrte Asakusa, kde sme boli v piatok – okolie chrámu Sensoji. Na nábreží rieky Sumida bol prístav s vyhliadkovými loďami, už v piatok sme obzerali trasy a chceli sme si kúpiť plavbu do zálivu. Bohužiaľ už bolo zatvorené, tak sme sa len poprechádzali nočnými uličkami až k Sensoji, ktorý je v noci fakt pekne osvetlený. V okolí nášho hostelu boli obchody s umelým jedlom do výkladov, to sme sa fakt pobavili, čo sa tu kupuje vo veľkom. Mal som zálusk na veľký umelý hamburger, ktorým by som začal svoju diétu, ale keď som pozrel na cenovku, ej veru 700 (sedemsto) eur im nedám.

Utorok 6.5.2014

V utorok sme sa vybrali do štvrte Shibuya. Vystúpili sme na jednej z najväčších staníc v Japonsku – metro, vlaky a vonku je autobusový terminál. Miestnou atrakciou je Shibuya crossing, vraj najrušnejšia križovatka v Japonsku. Nebol to až taký zážitok ako som čakal, ale dnes bol prvý pracovný deň po sviatkoch a bolo to vidieť. Pozreli sme si ešte najnovší miestny mrakodrap Shibuya Hikarie s ultramodernou stanicou pre metro a vydali sme sa na sever k parku Yoyogi. Po ceste kopa obchodov a obchodíkov až sme došli na ulicu Takeshita Dori. To je ulička plná malých fashion obchodíkov s najrôznejšími štýlmi, sú tu kaviarne a reštaurácie. Celé je to zamerané na teenagerov a že ich tu bolo. Ulica má necelý kilometer a bola preplnená mládežou. Preplnená tak, že sa skoro nedalo po nej ísť. No a pred každým obchodom stál naháňač, ktorý veľmi hlasno lákal ľudí do obchodu. Japončina je pomerne spevavý jazyk a pri tejto profesii naozaj vynikne. Táto ulica je jedna z vecí, ktoré tu treba zažiť. Toto proste v Európe nemáme.

Oproti tejto ulici je obrovský park, ktorého dominantou je najveľkolepejší šintoistický chrám Meiji, kde uctievajú cisára Meiji s manželkou Shoken. Áno, je to ten cisár, ktorý je pomenovaný podľa obdobia, v ktorom vládol – éra meidži. Zaujímavosťou je, že v Japonsku sú cisári po svojej smrti pomenovaní podľa obdobia, v ktorom vládli a názov nového obdobia vyhlasujú cisárski úradníci hneď po smrti predchádzajúceho cisára. Takže taký Meiji sa počas svojho života volal Mutsuhito. Tieto vlastné mená ale vôbec nepoužívajú, oslovovaní sú jednoducho “cisár” a mená dostávajú po smrti. To platí ale len v Japonsku. My všetci poznáme vojnového cisára Hirohita, ktorý je ale v Japonsku známy pod menom Showa. Od cisára Meiji platí, že jedno obdobie trvá počas života konkrétneho cisára, predtým to bolo dlhšie. A súčasný cisár, ktorého svet pozná pod menom Akihito, sa bude po smrti v Japonsku volať Heisei. Zároveň sa poľa cisárov určuje aj letopočet, takže Japonci teraz majú rok Heisei 26.

Okolo chrámu bolo zasadených 120000 stromov a po sto rokoch je to slušný les. Cisárska dvojica bola populárna a cisárovná bola známa svojou charitou. Tohto roku je sto rokov od jej úmrtia a cestu k chrámu lemujú tabule s informáciami z jej života. Ľudia sa tu radi sobášia a aj my sme videli dve svadby.

Potom sme sa vybrali metrom na sever, do štvrte Shinjuku. Nachádzajú sa tu mrakodrapy mestského magistrátu a vyzerá to úchvatne. Okolo domov kopa zelene, celá štvrť je vlastne dvojúrovňová, celkom zaujímavé. Každá druhá ulica je ako keby na moste. Z metra idete asi kilometer pod zemou ale žiadne schody a vychádzate na úrovni zeme. Celý čas bolo nad vami to druhé poschodie. No, už sa neviem vykoktať ale bolo to pekné. Budova magistrátu má dve veže a na každej z nich je vyhliadkové poschodie. V princípe sú výhľady rovnaké, tak sme proste išli do tej bližšej. Hore to vyzerá parádne, je to porovnateľné so super drahým Skytree a toto je zadarmo. Okrem výhľadov je tam ešte obchod so suvenírmi a to je všetko. Po ceste späť k stanici sme narazili na spleť uličiek s obchodmi s elektronikou. Volá sa to Electric street a znovu radosť pozorovať všetkých tých nakupujúcich. Vedľa stanice Shinjuku je veľký obchoďák Times Square. Na poschodiach samá móda, to nás nezaujalo. Mimochodom, v Tokiu je na môj vkus strašne veľa obchodov s oblečením, zjavne je tu odbyt. Ale vedľa sme našli oddelenie so sladkosťami a kopou ochutnávok, to bol parádny koniec dňa.

Streda 7.5.2014

V stredu sme sa rozhodli rozbiť partiu. Ja som chcel vidieť múzeá z 2. sv. vojny a chlapci sa chceli ísť pozrieť do prístavu. V noci sme už mali letieť domov, takže batožinu sme si odložili na stanici Ueno, odkiaľ nám pôjde vlak na letisko. Kúpili sme ešte lístky, aby večer nebol chaos. Nikam sa neponáhľame, tak som zobral najpomalší a najlacnejší vlak, ešte som sa poradil s ujom za okienkom, vraj všetko v pohode.

Potom som sa vybral do štvrte Idabashi. mal som v pláne navštíviť múzeum Showa-kan, ktoré zobrazuje Tokio počas 2. sv. vojny a potom kontroverzný chrám Yasukuni. Bohužiaľ Showa-kan bolo zatvorené a miestny policajt vedel jediné anglické slovo – closed. Tak som išiel vybrať blízku keš a pomotal sa po okolí, pričom som sa ocitol pred halou Nippon Budokan. Pôvodne športová hala pre olympiádu v 1964, kde sa zároveň slúži na veľké koncerty. Nachádza sa už za vodnou priekopou, ktorá obopína územie okolo kráľovského paláca a tvorí ho vlastne niekoľko ostrovov. 

Vrátil som sa ale ja pekne za vodu a za cestou bol vstup do areálu Yasukuni.  Veľkolepá niekoľkostometrová alej, v ktorej strede je na vysokom stĺpe socha tvorcu modernej japonskej armády. Veľká brána a za ňou už chrám Yasukuni. Toto je pomerne kontroverzná stavba z roku 1869. V tomto chráme uctievajú všetkých vojakov padlých za impérium od roku 1869 do konca druhej svetovej vojny. Hlavným problémom je, že v sedemdesiatych rokoch chrám do zoznamu uctievaných zapísal aj vojnových zločincov popravených Američanmi po vojne. Návšteva tohto miesta vládnymi papalášmi je tabu a ak sem niekto sem tam zablúdi, v Ázii to vyvoláva negatívne reakcie. Hlavne teda v krajinách, s ktorými sa Japonci počas vojny nebabrali. Ešte väčší šok človek zažije v priľahlom múzeu Yushukan, ktoré je najstarším vojenským múzeom na svete. Múzeum pokrýva japonské vojenské aktivity od obdobia Meiji do konca druhej svetovej vojny. A popisuje túto históriu veľmi zvláštnym spôsobom – ako keby ste sa ocitli na nacistickej konferencii na vrchole Hitlerovej slávy. Všetko japonské je tu glorifikované, v popiskoch sa spomínajú udatní vojaci, Japonci vraj vždy chceli mier a ak sa niekde bojovalo, tak si to vynútila druhá strana a podobne. Veľmi okaté je to v časti, ktorá sa venuje 30tym a 40tym rokom. Tam je to do očí bijúce a kto sa v histórii vyzná, tak len čumí. Ako keby si Nemci urobili múzeum ospevujúce udatné činy na ruskom fronte, prípadne písali o tom, ako nadšene vítali domáci obsadenie Rakúska, či Čiech. Takto sú tu opísané obsadenie Mandžuska, vojna na Filipínach a podobne. Doplnené sugestívnymi listami vojakov domov alebo vyznaním generála zodpovedného za kampaň na Filipínach, ktorý píše list svojej žene v noci pred popravou po vojenskom súde. Na Filipínach som bol a videl som, čo tam Japonci “dokázali”. V posledných miestnostiach múzea sú na stenách tisíce fotografií padlých vojakov s rokov 1939-45. Človek vychádza so zmiešanými pocitmi.

Aby som sa trochu prevetral, tak som strávil ďalšie hodiny hľadaním keší v okolí. Pomaly som sa takto presunul cez krásne Východné cisárske záhrady pri paláci až na stanicu Tokyo Station. Do dohodnutého stretnutia s chlapcami som mal ešte hodinu, tak som nasadol na vlak na linke Yamanote. Tá ide do kruhu a v širšom centre mesta urobí 35 kilometrov. Nad zemou. Zároveň prepája všetky významné stanice v meste. Bola z toho pekná vyhliadková jazda. Vystúpil som na stanici Ueno a keďže v opačnom smere z Tokyo station to boli len dve zastávky, tak som platil 1 euro, čo je minimálna sadzba (Platí sa vždy na výstupe podľa vzdialenosti) Vtipné.

Na Ueno sme nasadli na vlak na letisko. Tento išiel inou trasou ako keď sme prileteli. Vychádzal zo severnej časti mesta a s traťou NEXu sa spojil až tesne pred letiskom. Pri výstupe sme zistili, že treba ešte doplatiť, čo nebol problém a už som písal o tom, že toto majú dobre vyriešené. Zistil som, že ten lacný vlak jazdí len do šiestej večer a my sme odchádzali až o siedmej. To nám ujo ráno zabudol povedať.

To už bol vlastne koniec nášho výletu, čakalo nás už len slabých 12 hodín do Kataru, 5 hodín do Budapešti a 3 hodiny autom domov.
Vynikajúcu týždeň, videli sme toho strašne veľa, pochodili sme strašne veľa, nohy dostali zabrať. Je to úplne iný svet, iná kultúra, iní ľudia a stálo to za to.

Tu je odkaz na veľkú fotogalériu. 

Kto by si chcel naše putovanie pozrieť v Google Earth – tu je odkaz.