Roadtrip Benelux plus GB

Dlho planovana navsteva Americanov (Gulo plus rodina) si koledovala o to, aby sme urobili s Gulom nejaky vylet. Osud tomu chcel, ze Gulo s detmi mal jednu letenku, Josey mala inu a o styri dni neskor. Co uz, deti niekam ulozime a mame styri dni pre seba :)

Zacalo velke planovanie, Gulo toho za svojich mladych liet vela z Europy nevidel a potom zdrhol za ocean. Na druhu stranu, za 4 dni aj s cestou sa toho vela stihnut neda, hlavne ked Americania nevedia soferovat nic s manualnou prevodovkou. Vymysleli sme okruh zapadne Rakusko, Svajciarsko, severne Taliansko. V plane bolo aj Monako ale po podrobnejsom preskumani vzdialenosti islo do haja, teda do kosa ako nerealne v jednom baliku. Samozrejme geocaching ale aj nejake vylety. Den pred odletom ale predpoved pocasia nevestila nic pozitivneho, hmly, zima a dazd. Zhodou okolnosti som ale v tej chvili chatoval so spoluziakom, ktory zije v Luxemburgu a napadla ma mala zmena planu. Ak by sme isli do Luxemburska, mozme vyrazit do okolitych krajin a v podstate Gulo uvidi este viac noveho ako na juhu. Vsetko bolo dohodnute v momente, povodnych sprievodcov sme zahodili, novych sme nemali, vygenerovali sme nove zoznamy nenajdenych kesi a mohli sme vyrazit, teda cakat na prilet.

Prilet bol do Viedne v stredu vecer, decka prileteli v dobrej nalade, tie si zobral otec a isli na vychod a ja som nalozil Gula. Cakala nas cesta do Luxemburgu, bolo osem hodin vecer, pohodicka. Kvoli casovemu posunu mal Gulo obed, takze sme celu noc prijemne pokecali a cesta radostne ubiehala (Toto mu bohuzial dlho nevydrzalo a dalsie dni uz vacsinou pocas jazdy veselo spal, posun neposun). Nadranom sme nasli par kesi, aby som uplne nezachrapal a o siestej rano sme boli v Luxemburgu. Den 1 – 1000 km. (plus 400 po Slovensku pred priletom.

Pokecali sme s domacim, ktory sa prave chystal do prace a o osmej sme zalahli. Plan vstavat o desiatej nam nevysiel ale o jednej sme boli hore ako rybicky. Na plane sme mali muzeum 2. sv. vojny v Diekirchu, par kilometrov na sever. Zvonku to vyzeralo ako mala budova, sprievodca hovoril o najlepsom muzeu v okoli, tak sme trochu pochybovali. Pochybnosti sa ukazali ako neopravnene, muzeum bolo vynikajuce, budova sa nejako zazracne zvacsila a na dve hodiny sme mali dokonalu zabavu. Kto by sa velmi neorientoval v novodobej historii, Luxembursko bolo celym uzemim zasiahnute tzv. Bitkou o vybezok – posledna nemecka ofenziva v Ardenach na prelome rokov 44-45. Ofenziva sa ale samozrejme neodarila a Americania Nemcov po par tyzdnoch zatlacili spat a potom az do Berlińa ako vsetci vieme. Luxemburcania za to Americanov miluju, po celej zemi su pamatniky, americke zastavy, dakovne tabule a podobne. Muzeum bolo venovane tejto ofenzive z kazdej strany, velkolepe dioramy, kopa zbrani, textov, proste sme boli v nirvane.

Po muzeu sme pokracovali v podobnej tematike a nasmerovali sme si to do Bastogne v Belgicku. Kto aspon raz videl Band of Brothers, tak uz mu svita, pre ostatnych poviem, ze o Bastogne sa na konci roku 1944 zviedla urputna bitka a par Americanov zo 101. vysadkovej dlho branilo mesto pred obsadenim v tuhej zime a podobnych neprijemnostiach. Americania si tam potom na ich oslavu postavili monumentalny pamatnik v tvare hviezdy. Hviezdu vidiet len zo vzduchu, zo zeme to tak nevynikne ale je to pozoruhodna stavba. Vedla je aj muzeum ale to sme uz nestihli.

Vedla lesa, kde sa vtedy Americania zakopali, stoji maly pamatnik s menami padlych. Skocili sme este do nedalekeho mesta Foy, hladajuc realie znamej sceny utoku z lesa (Band of Brothers). Nic podobne sme ale nenasli, tak si myslim, ze Hanks si trochu v seriali aj vymyslal. Nakoniec sme omrkli centrum Bastogne (muzeum stoji mimo mesta) a to bolo pre dnesok vsetko, spat do Luxemburgu. Den 2 – 180 km.

Na treti den boli velke plany – pozriet Brusel a Amsterdam. Rano islo vsetko podla planu, zaspali sme len trochu a po osmej sme vypadli. Hned vedla Sandweilleru, kde sme byvali, je americky vojnovy cintorin. Chceli sme ho navstivit uz minuly rok s Ali, ale ma kratke otvaracie hodiny, a tak sme to nestihli. Teraz sme isli rano okolo a hovorime si, teraz alebo nikdy. Ukazalo sa, ze lepsie teraz ako nikdy. Cintorin klasicky americky vojnovy, s lukou bielych krizov plus pamatnik. Samozrejme zasa padli v Bitke o vybezok, vsetko sa tu v Luxembursku toci okolo nej. Tento cintorin je ale zaujimavy tym, ze je tu pochovany general Patton (detaily prosim vygooglovat). Vedla je este aj nemecky cintorin, takze tu lezia vsetci pekne spolu na pravde Bozej.

No ale uz rychlo na cestu, mame nabity program. Ficime si po dialnici smerom Brusel, ked tu zrazu po 150 kilometroch kamen v okne. Teda v okne sa zdrzal asi desatinu sekundy ale zanechal poriadny dojem a dieru. S dierou sa prezit da ale ked sa po dvoch minutach sklo zacalo rozpadat a vznikla asi 10 centimetrova prasklina, tak bolo zle. Kym sme odstavili auto mimo dialnicu, prasklina sa predlzila o dalsie centimetre. Volam centralu a kym nieco zistili, tak sme sa mape nasli najblizsi servis a vybrali sa tam. Servis to bol ale Citroen ale mali tam vo vzduchu internet, takze sme boli aspon v civilizacii a na pripojeni na informacnu dialnicu. Nasli sme najblizsi servis Skoda a podho tam. Po ceste mi vola kolegyna, ze sa dovolala do nejakeho servisu a maju nase sklo a hned ho vymenia. Parada, lepsie sa nam ani nemohlo stat, cuduj sa svete bol to dokonca ten isty servis, ku ktoremu sme smerovali. Prideme tam, hladame pani, ktorej meno sme dostali, chlapik sa neurcito tvari a posunkami nas posiela do vedlajsej budovy. Tam najdeme nejaku zensku, na anglicke oslovenie reaguje len nesmelym pokrcenim ramien a ukazuje na vedla sediacu kolegynu. Ta mierne rozumie ale posiela nas spat do prvej budovy s nejakym chlapskym menom. Ideme tam, pytame sa na chlapa, ten nas posle do haly. Zaparkoval som im tak, aby mohli hned zacat na aute pracovat a pytame sa na chlapika. Jeden odbehne a privedie dalsieho, To je nas clovek, slusne pozdravime a hlasime sa o to sklo, ktore telefonicky vybavila kolegyna. Chlapik na nas pozera, potom na auto, rozhodi ruky, oci k nebu a vykrikne – Impossibleeeeee (dohodte si frrrrancuzsky prizvuk a doraz na posledne E). Sklo nema, s nikym nehovoril a ani nema cas a ludi. Vybavene. Na chvilu vybehne do kancelarie, niekam vola a potom nam da adresu na nejaku predajnu/servis okien v okoli. Aspon nieco, skocili sme tam, ale hned nas schladili, sklo na Yetiho nemaju a pochybuju ze niekde vobec bude. Mozu ho objednat, bolo by zajtra ale nemaju cas na vymenu (???). Tak nic, ideme spat do Luxemburgu, pre dnesok to mozme zapichnut. Existuje zla varianta, ze kolegyna z Ostravy este nieco najde, zajtra to niekde vymenia, alebo horsia varianta ze cakame na sklo do pondelka. Je piatok poobede a nas roadtrip vyzera byt ukonceny…
Na belgickej hranici sme si dali obed v Ikea a zrazu nam vola kolegyna, ze v Luxemburgu nasla servis kde hovoria po anglicky a maju databazu skladov. Len tam musime dojst, lebo cislo nasej karoserie im nesedi v databaze. Lepsie ako nic, ideme tam. Baba ochotna, vie po anglicky aj nemecky. Pozrie nase auto, ejha chybicka se vloudila, kolegyna mala preklep v cisle takze jasne, ze nemohlo sediet. Vysledok je ale neuspokojivy, v celom obrovskom Luxembursku nemaju na sklade jedine predne sklo na Yetiho.

Kazdopadne ju zaujimalo, preco to chceme menit, ked jazdit sa s tym v pohode da a vymenime to, ked sa vratime domov. Ked to tvrdi odbornik, tak to musi byt pravda a my rozmyslame, co s nacatym vecerom. Boli tri hodiny poobede, Brusel nam utiekol ale Amsterdam by nemusel. Dost blby napad ale to som vtedy nedomyslel. Vyrazili sme na 400 kilometrovu cestu a po miernej zapche v Liege sme dorazili o osmej vecer do ciela. Pobehali sme po centre, nasli par kesi, pofotili vsetko mozne a o pol jedenastej sme boli vybaveni.

Po ceste domov uz moje telo po troch dnoch zacalo strajkovat, spat som chcel radsej na parkovisku ako na dialnici a nemocnici, takze sme na tri hodinky pospali niekde v juznom Holandsku. O siestej rano sme boli v Luxemburgu. Den 3 – 1157 km.

V sobotu som naordinoval rekreacny den, vstali sme po dvanastej a isli pozriet centrum. Presli sme sa po meste, v katedrale Notre Dame je pochovany okrem inych aj cesky kral Jan Luxembursky, nasli sme samozrejme aj par kesi a to bolo tak vsetko.

Potom sme sa vybrali do Francuzska na dalsie kese. Statov je v tomto blogu milion, vlastne sme ich presli za cely cas sedem, ale Luxembursko je maly statik, staci ze zabudnete nohu na plyne hociktorym smerom a za par minut ste v cudzine. Jedna kes nas priviedla k vojenskej pevnosti na Maginotovej linii. Podrobnosti nastudovat, linia mala Francuzom v medzivojnovom obdobi sluzit na obranu proti Nemcom, podobne ako nase ceskoslovenske vojnove opevnenie v Sudetoch. Francuzi dopadli este horsie ako my, Nemci liniu proste obisli cez neutralne Belgicko a zvysok je historia. Pevnost pekna, par kilometrov dalej sme nasli dalsie, proste parada. Okrem pevnosti sme nasli aj nejake kese, Yeti sa konecne dostal do mierneho terenu a nesklamal, no a skoncili sme pri nedalekej atomovej elektrarni. Pre dnesok stacilo, den 4 – 95 km.

Nedela finale a posledny den pred odchodom – v plane je Anglicko. Prvykrat sa nam podarilo vstat nacas a pred osmou uz ficime smer Calais. Tam sme sa chceli nalodit na vlak cez eurotunel ale len do chvile, ked nam chlapik na rampe zahlasil, ze ked nemame rezervaciu, cena za jednu jazdu je 220 eur. To uz sme zacali pochybovat o tom, ci to bol dobry napad a ja som v spataku sledoval, ci mozem rychlo vycuvat. Po chvili ale hovori, ze to stoji 140 eur a dal nam aj rezervaciu na spiatocnu jazdu. Nie sme z toho mudri ale s Francuzmi je vo vseobecnosti tazka dohoda, hlavne preto, ze okrem materinskeho jazyka uz neovladaju ziadny dalsi. Do odchodu sme mali par minut casu, vlaky chodia priblizne kazdu polhodinu. Stoji sa ale dlhy rad, cele je to pomerne pomale, najprv francuzska, potom britska kontrola, dokonca chceli aj pasy. Cele “nalodenie” vyzera ako pomerne zlozita logisticka operacia, kopa aut, pruhov, semafory a nastupne rampy. Vsetko sa nakoniec podarilo a na vyse 20 minut zakotvime vo vagone a v aute.

V Anglicku to bola rychlovka, pozreli sme si WWII pamatnik nad Folkestone, v Doveri sme videli White Cliffs (teda viac sme ich videli od toho pamatnika ako priamo na mieste, kde boli presne pod nami), nasli par kesi, nenasli este viac (Briti to maju divne, ale nebol cas to riesit) a uz bol cas sa znovu nalodit (resp. navlakovat) na vlak, pod kanal a vitaj stara dobra kontinentalna (a pravotociva) Europa.

Po ceste jedna mensia zapcha pred Lille, potom zmeskane tankovanie na dialnici, hladanie cerpacky mimo dialnice, jedna povinna belgicka kes (skoro sme na nu zabudli) a pred polnocou Luxemburg. Den 5 – 945 km.

V pondelok uz bol v plane len navrat domov, variantu Presov a navrat do Ostravy som velmi rychlo zavrhol a s Gulom sme sa dohodli na vysadeni v Ziline. Cesta v pohode, Nemecko bez problemov, relativne aj Praha a potom do Ostravy uz len kusok. Vyhodil som si veci a este som otocil Zilinu, kde som Gula vysadil na vlak na vychod. V Ostrave som bol po osmej vecer, den 6 – 1345 km, celkovo 4722.

A to bol koniec nasho vyletu

Starosti slobodného otca

Naše baby sa v pondelok vybrali na návštevu príbuzných na Ukrajinu s neurčitým dátumom návratu koncom týždňa. Ostali sme teda sami dvaja s Arturom a počítali sme aj s otcom, takže pánska jazda. Ja som si prispôsobil program, aby som mohol Artura nosiť do škôlky. Teda žiadne ďaleké jazdy, čo mi aj vyhovovalo.

Naše “normálne” ráno (teda keď sme všetci doma, čo je samo o sebe už nenormálne) prebieha asi tak, že po šiestej vstáva Ali a nejako dá deti dokopy. Nikdy som neskúmal, ako to robí, ale všetko je načas pripravené. Emma ide do školy s ňou, lebo je to po ceste a mne ostáva Artur. Škôlku máme čo by kameňom dohodil, takže Artur ma príde tesne pred ôsmou zobudiť a letíme. Väčšinou to aj stihneme.

Artur sa nudí kým vstanem, tak si urobil takýto autoportrét

Bolo mi jasné, že od pondelka musíme režim upraviť, lebo vstať o 5 minút osem asi nebude to pravé. Budík nastavený na pol siedmu, uvidíme. Samozrejme som to prespal, niečo po siedmej sa preberám, Artur vedľa mňa usilovne chrápe (keď jeden z rodičov doma chýba, on sa automaticky nasáčkuje do spálne). Čo nikdy nepochopím, prečo cez týždeň deti spia aj do obeda, ale cez víkend sú hore už o šiestej a považujú za normálne, že vstávať budeme aj my. Ráno Artur dostáva pravidelnú porciu buď cereálií alebo jogurt. Ali nakúpila zásoby, takže vyberám jogurt a beriem pripravené oblečenie (mamy sú naozaj nenahraditeľné). Priebežne chodím do spálne a opakovane vyzývam Artura, aby vstal. Neúspešne.

Prečítam si svoj dnešný itinerár a s hrôzou zisťujem, že prvý míting mám v Prešove už o ôsmej. Takže Artura dôrazne vyhodím z postele, čaká ho kúpeľňa, kuchyňa a potom stolička, na ktorej ho v zrýchlenom režime prezliekam. Všetko sa stíha, o pol ôsmej sme v škôlke a ja vyrážam na cesty.

Aj toto zvláda ráno malý fotograf

V utorok sa všetko opakuje, akurát už viem, že zasa mám Prešov o ôsmej, takže som pripravený a podarí sa vstať skôr. Len som nepočítal s tým, že Artur sa v škôlke zašpinil a mamou pripravený set nemôžme znovu použiť. Ali v kuse nakupuje deťom kopu oblečenia, ale keď potrebujem pre Artura čisté tričko, nemáme ani jedno. Niekde asi bude, ale mám na to len jednu minútu, takže nájdem v izbe nejaké použité, okamžite ho prehlásim za použiteľné a letíme do škôlky.

Finále nastalo včera ráno. Klasický scenár, len už nikam necestujem. takže času dosť. Chyba lávky, vždy treba počítať s katastrofou. Zasa sme zaspali, vstávam (už klasicky) niečo po pol ôsmej, Artur tuhý. Pripravujem jogurt, oblečenie (v stredu som konečne našiel ten správny šuflík s tričkami) a pomaly ho budím. Po umytí zubov zje jogurt a ideme na obliekanie. Čas pokročil, už je 7.50 ale stále sme v limite. Najpr sú na rade gate a ….. gate nikde. Na kôpke s oblečením nie sú, v blízkom okolí nie sú, spálňa nič, ďalšia izba nič. Je zle. Už som nervózny, Artur pri výsluchu nič neprezradí, ani to, kde sa vyzliekal. 5 minút behám po byte a gate nikde. Som si istý, že Artur má aspoň 4 kúsky, ale nič čisté neviem nájsť. Chudák už reve a pomaly si dáva dole pyžamo. No a vtedy sa ukážu v celej svojej kráse. Ten nešťastník si ich večer nevyzliekol. Výborne, gate sa našli, rýchlo sa obliekame a 7.57 sme pripravení na odchod. Vtedy Artur potichu pomedzi slzy poprosí o svoju hračku. Aha, zabudol som na ďalší rituál, každý deň si do škôlky berie nejakú svoju hračku. Ako keby ich tam nemali dosť. OK, niečo chmatne a sme v pohode. Ale Arturu dnes chce svoju obľúbenú motorku, ktorá záhadne zmizla z povrchu zmeského. Behá po izbe, hľadá po všetkých krabiciach a otec už je na prášky. Ak to nestihneme a zavrú nám škôlku, Artur ostane doma a tým pádom toho veľa neurobím, lebo sa mu treba venovať. Konečne sa motorka našla a už vyrážame. Bude to tesnotka, ak vôbec, je 8.05. Na takéto špeciálne prípady máme špeciálne postupy, 300 metrov je 300 metrov, každá sekunda dobrá, takže ideme autom. Kým obídeme všetky bloky a dorazíme pred dvere, je 8.11. S napätím ťahám za kľučku a ………. dvere sú otvorené! To bolo o chlp.

Odchádzam s predsavzatím, že na piatok sa musíme pripraviť lepšie, ideálne ešte vo štvrtok večer…

Ako som robil Tonovi taxikara

Môj kamarát Tóno má dobrý čuch na moje služobky, asi to má súvislosť s jeho povolaním cestovateľa. Keď sme sa zoznámili, bavili sme sa aj o tom, že často chodím do Ostravy a on by sa príležitostne so mnou zviezol a niečo si tam vybavil. Problém je, že ja sa nikdy nevozím hore dole, ale väčšinou to trvá niekoľko dní. Po ceste tam a/alebo späť mám niekoľko meetingov v rôznych kútoch Slovenska. No ale keď Tóno v zime zavolal, či nemám cestu do Ostravy, akurát som výnimočne išiel len na otočku. Nedeľa večer tam a v pondelok poobede domov. V nedeľu sme dali v Ostrave pivo, stali sme sa svedkami nefalšovanej krčmovej bitky a v pondelok som si ja zaporadoval a Tóno vybavil, čo potreboval.

Minulý týždeň v pondelok mi volá, či nejdem do Bratislavy. Do Bratislavy chodím pravidelne, ale situácia je rovnaká ako s Ostravou, celé to trvá niekoľko dní a zahŕňa návštevy ďalších miest a spanie v hoteloch. Čuduj sa svete, na druhý deň som sa dozvedel, že v piatok musím ísť na meeting do Bratislavy a pre krátkosť času už som nevybavil nič iné. Takže volám Tónovi, že ho môžem zobrať.

Ja som človek pedantný, potrpím si na plánovanie a dochvíľnosť. Toto väčšinou privádza ľudí, ktorí so mnou majú niečo do činenia (najčastejšie moja rodina) do zúfalstva, prípadne ak je im to jedno a robia si to po svojom, som zúfalý ja. Tóno je evidentne prípad číslo dva. Ja som to bral tak, že ja si idem vybaviť svoje veci, on sa zvezie, niekde ho vyhodím a nestarám sa. Povedal, že si potrebuje niečo vybaviť v piatok dopoludnia, ja som mal stretnutie plánované do dvanástej a počítal som s tým, že hneď padáme domov. Prvá komplikácia nastala, keď mi hovorí, že jeden meeting sa mu presunul z piatku na štvrtok a musí byť najneskôr o siedmej (najlepšie ešte skôr) v Bratislave. Fajn, chcel som ísť až podvečer, no ale čo by som pre kamaráta neurobil.

Vo štvrtok som ho po jednej vyzdvihol v škole a cesta ubehla v pohode (ak sa dá pohodou nazvať skoro 6 hodín z Košíc do Bratislavy). Síce som chcel ísť osvedčenou trasou cez Maďarsko, ale nejako sme sa zakecali a spomenul som si až v Drienovci, keď už bolo neskoro. Po ceste dohaduje miesto stretnutia, vraj sa máme ozvať, keď budeme pred Bratislavou, pani niečo vybavuje v meste. Je to tak natesno, ja mám byť o siedmej v Devínskej, do Bratislavy dorážame pred pol siedmou. Pani hlási, že nás čaká na umývarke, kdesi na križovatke Prešovská - Tomášikova. Nie je problém, máme GPS, hovorím. Naťukám križovatku a kde nič, tu nič. Vraj taká neexistuje. Pozriem mapu a fakt sa tie ulice nekrižujú. Nič to, ideme naslepo, niekde to tam musí byť. Prejdem Prešovskú z jednej strany, z druhej strany, myčka ani Ford Focus nikde. Voláme, baba nervózna, vraj má ďalší meeting. Výborné, ja meškám, baba nevie, kde je a Tóno je v kľude a usmieva sa :)))) Vyhadzujem ho pred hotelom Nivy, nech si ho ženská vyzdvihne, keď skončí. Na dnešok mám kľud, aj keď samozrejme som do siedmej nedorazil, ale fakt sa nehnevám. Na piatok má Tóno plán, už to nie je jedno stretnutie. Do pol jednej je niekde v centre pri stanici a potom ešte potrebuje skočiť k Polusu. Má to dobre naplánované, ani ja by som to lepšie nezvládol, nedá sa protestovať. Ja idem na svoj meeting o pol jedenástej do Avionu. Na mieste zisťujem, že Avion a Aupark nie je to isté a presúvam sa späť do Petržalky. Pekne som to ale stihol, partner prišiel až po mne. Končíme niekedy po dvanástej, môj obchodný partner ma pozýva na obed, ale ja radšej volám Tónovi, aby som ho nenechal niekde chudáka v meste stáť. Chlapec je v kľude, vysmiaty a práve obeduje. Vraj bude o 15 minút hotový, je 12:20. No super, takže ja obed zdvorilo odmietam a idem pre Tóna. Z Auparku k stanici to mám kúsok, dohodli sme sa, že ho počkám na Žabotovej, aby som mal kde parkovať. Našiel som si parking asi 200 metrov od dohodnutého miesta, tak mu volám, nech sa ozve, keď bude na mieste a hneď pre neho prídem. Počítal som, že už bude hotový (12:45), ale Tóno ešte stále prežúva a vraj o 10 minút vyráža. Uff, pekne ma skúša! Čo už, stojím a čakám.

Čakám ďalej. O 13:10 konečne volá, že je ready. Vyrážam, po 200 metroch flekujem a Tóno nikde. Zúrivo schmatnem telefón a milým hlasom sa pýtam, kde je. No kde by som bol, na stanici ťa čakám, všetko v pohodičke, hombre… Kľud, kľud, veď nevadí, že zo Žabotky potrebujeme ísť doľava, Bratislava sa v piatok poobede začína upchávať. Odbočujem 2x doprava a za rohom čaká vedúci výpravy. Ideme do Polusu, 3 kilometre zvládneme za slabú štvrťhodinku a potom už konečne vyrážame domov. Pred Veľkým Krtíšom vidíme zjavenie. Kolóna piatich ukrajinských kamiónov, nasledovaná skupinkou 10-12 motorkárov. Touto trasou chodím pravidelne práve preto, že je úplne voľná, nákladné autá skoro žiadne. Títo určite chceli ušetriť za známku, takže si to strihli týmto smerom, pomerne úzke cesty a samé zákruty. Motorkári sú rozťahaní tesne za sebou v dĺžke niekoľkých kamiónov a nevyzerá, že by sa chceli uhnúť. Asi po desiatich minútach sa mi podarí ich na dvakrát predbehnúť. S kamiónmi je to horšie. Jeden z mála dlhých rovných úsekov využil jeden z nich, aby sa dostal pred kamarátov, takže ja som bol bez šance. Nakoniec sa dostanem aj pred nich a Tóno zrazu, že by aj išiel čurať. Nebola to vhodná chvíľa na takéto požiadavky, takže som ho poslal niekam (ja väčšinou nikde nestojím, mechúr vydrží veľa a Slovensko je príliš malé na takéto zdržiavania). Urobím si náskok, aby ma Ukrajina nedobehla a v Lučenci môže v kľude pišať. Tak aj bolo, natankujeme, toalety navštívime, ďalšiu vodu dokúpime (aby sme mohli znovu čurať) a ideme ďalej. Ako odbočujem na hlavnú, zrazu mi prefrčí okolo kolóna známych kamiónov. Paráda. Našťastie cez Lučenec je zákaz prejazdu kamiónov, chlapci chvíľu chaosia, lebo tomu nechcú uveriť ale postupne sa rozptýlia v bočných uličkách. Ani sa mi nechce veriť, ale až do Košíc sa nič podstatné neudeje a je tu koniec nášho výletu.

P.S. Tóno, ber to ako veľmi prehnaný fejtón, nie denník. Až také hrozné to nebolo :)

A bolo aj standing ovation

 

Po minuloročných koncertoch Kylie Minogue a Madonny (príprava na blogovanie o nich mi zabrala toľko času, až som zabudol, čo som chcel písať) bude tento rok ešte kultúrnejší. Darmo, keď sú peniaze, možností je veľa.

Ako veľkého fanúšika muzikálu vrátane českého, ma potešili reklamy na muzikál Kleopatra, ktoré sa v Košiciach objavili niekedy pred pol rokom. Odohrávať sa to malo v Steel arene, kde sme ešte neboli, o dôvod viac, tešiť sa. Potom ale prišiel nápad s májových víkendom v Paríži prostredníctvom lacných leteniek Sky Europe a naraz sa to nedalo stihnúť. Čo už, možno inokedy a inde. Zrazu prišiel e-mail od prepravcu, že v rámci optimalizácie nákladov presúvajú nejaké lety a v našej letenke bol odteraz prílet do Bratislavy neskôr ako odlet do Paríža. Vtipné ale reálne. Takže som letenky zrušil a objednal lístky na Kleopatru.

Táto moderná doba sa mi páči. Stačí, aby človek vlastnil takú malú plastovú kartičku s prúžkom alebo čipom a svet je hneď menší a prístupnejší. Netreba stáť v radoch na lístky, človek si ich kúpi aj o polnoci doma v kresle, vytlačí vo svojej tlačiarni a je ready.

Včera nastal deň D, deti strážili skauti, takže my sme mali večer pre seba. Ali rozhodla, že ideme hromadnou dopravou, pravda je, že sú to štyri zastávky a v okolí sa nedá nikde parkovať, preto som veľmi neprotestoval. Steel arena je pekná moderná hokejová a vlastne aj multifunkčná hala, ktorá ale vznikla prestavbou starého štadióna, ktorý sa nachádzal v širšom centre mesta a z dvoch strán ho obchádza frekventovaná štvorprúdovka s električkovým pruhom uprostred. Parkovanie nie je zatiaľ riešené, autá stoja po krajoch cesty, prechody pre chodcov nie sú (ani nemajú byť, nie je tam priestor). Takže pri akejkoľvek akcii je tu pekný dopravný chaos, parkujúci vodiči, chodci prechádzajúci, kde sa im zachce a prúd áut valiaci sa z oboch strán. Do haly sa už hrnuli ľudia, išlo to ale rýchlo a za pár minút sme boli dnu. (S nostalgiou sme si spomenuli na septembrový koncert Madonny na olympijskom štadióne v Aténach, kde vstup na koncert trval asi hodinu, rovnako ako nočný odchod na metro. To bolo ale 70.000 ľudí.) Kúpili sme si popcorn, nejakú minerálku a už sme boli v hľadisku. Nechcelo sa mi míňať veľa peňazí za miesta vpredu, predsa len, hala nie je až  taká veľká, mali sme miesta v zadnom ľavom rohu a bolo to fajn. Javisko nebolo až tak ďaleko a počas predstavenia boli aj tak po stranách detaily z pódia snímané tromi kamerami.

Predstavenie začalo len s niekoľkominútovým meškaním potom, čo sme museli prežiť úvodné komentované titulky a reklamy sponzorov. Obsadenie bolo reprezentatívne, tak ako sa na jediné dva koncerty v Košiciach patrí. Monika Absolonová, Jiří Helekal (v úlohe Caesara pôsobil prirodzenejšie ako “mladý” Martin Pošta v alternácii), Tomáš Trapl, Josef Vojtek (potetovaný rocker bol dosť smiešny Marcus Antonius), Radka Fišarová, Lešek Semelka. Muzikál sme si užili, malou chybičkou bol akurát výpadok zadnej projekcie, na začiatku to párkrát zablikalo a bolo po premietaní. Počas večera sa to ešte na pár chvíľ podarilo rozchodiť ale väčšinu času bola vzadu tma. Škoda, máme DVD takže vieme, že to pekne dotvára atmosféru. Absolonová bola v prvej skladbe trochu falošná ale potom sa polepšila a už to bolo v poriadku. Po hodine nasledovala 20-minútová prestávka, ktorá trvala 30 minút. Myslel som, že sa bude meniť scéna, ale nič sa nedialo, takže zmysel prestávky mi nie je jasný. Druhá časť ubehla príjemne, publikum po väčšine skladieb tlieskalo, asi sa páčilo. Na konci dva prídavky a nasledovalo niekoľkominútové standing ovation. Výborné. Škoda, že sme tak ďaleko od muzikálovej Prahy.

Fotky nemáme žiadne, na začiatku predstavenia bol oznámený zákaz akéhokoľvek záznamu a počas celého muzikálu usporiadatelia kontrolovali publikum, či niekto nefotí. Ako keby sa z nejakého kompaktu resp. telefónu dali urobiť agentúrne fotografie.

Kultúrne leto pokračuje koncertom Mylene Farmer v Strasburgu 6. júna.